Keď som prvý krát sedela v trandžovi, hanbila som sa. Taká stará rachotina... no, hádam ma nikto známy neuvidí. Človek si však zvykne aj na železnú košeľu a tak som sa postupne s týmto tátošom skamarátila. Manžel na ňom chodí do práce. Keď treba ísť na nákup, na chatu alebo ku kamarátke Vesne, modrák poslušne čaká pred bránou. Veď kto by na také krátke cesty otváral dvere garáže a cúval Golf! Deti si to svetlé malé auto mimoriadne obľúbili. Nemusia byť pripútané v sedačkách a tak sa vzadu jašia. Občas môžu na poľnej ceste počas jazdy aj šoférovať, trúbiť a púšťať rádio, je to oveľa väčšia zábava než s angličákmi. Dokonca som aj ja, antišofér s vodičským preukazom, skúšala viesť toto vozidlo. A keď prídu kamaráti zo Slovenska na návštevu, každý sa chce presvedčiť, či auto ozaj funguje. Manžel ho kúpil pred 7 rokmi od suseda. Za 500 eur. Viacerí zberatelia sa už ozvali, že majú záujem... no manžel bol zásadne proti. Láska sa predsa nepredáva.
V týchto dňoch riešime dilemu. Príde zima a ja nemôžem po ľade a mraze voziť syna do škôlky na bicykli. Trabanta šoférovať neviem ... a vlastne, vôbec neviem šoférovať. Teraz auto trochu aj „ochorelo" a jediný v okolí, kto dokáže také fáro opravovať, je môj svokor. Lenže na tú piplačku už nemá ani nervy, ani chuť. Navrhuje modráka dobre predať a kúpiť akýsi Fiat Panda. Plakať nebudem... ale aj tak je zvláštne, ako sa vo mne premenili pocity. Prvý krát som si do neho ledva chcela sadnúť a dnes si viem ledva predstaviť, že zrazu nebude čakať pred bránou.
Čo už. Ostanú mi v srdci aspoň veselé spomienky a pesnička od prešovských Mloci „šturim kľuče do trabanta"...
