Vždy keď pocítim jeho dotyk zachveje sa mi srdce. Keď pocítim jeho stisk cítim bezpečie a oporu. Cítim silu, silu ale jemnú a nežnú, ktorá ma ochráni pred celý svetom. Moja malá ruka je zrazu pevne stisnutá a chráni ju tá jeho, a ja sa cítim bezpečnejšie ako inokedy. Stačí mi dotyk jeho ruky a ja viem, že nie som sama.
Nikdy nezabudnem na ten čarovný úsmev, ktorým ma prvýkrát očaril. V tom úsmeve bolo niečo viac, nielen hej ja ťa chcem zbaliť. Ten úsmev som nevedela vôbec identifikovať. Vždy som si povedala, no ten ma chce len zbaliť, ten chce zasa iba tanec, ten chce iba kamarátstvo a bla bla bla. Ale pri jeho úsmeve sa všetky moje teórie akoby stratili a ja som zrazu nevedela kam ten úsmev zaradiť. A až postupom času som si uvedomila že je to - JEHO ÚSMEV, tak neopakovateľný, nádherný a vyžarujúci len z vnútra jeho osobnosti. Úsmev, ktorý v sebe skrýva silu i nehu zároveň.
Ten môj úsmev, s ktorým čítam každú jednu správu od neho, a s ktorým počúvam každú jednu jeho vetu ma sprevádza odkedy sme sa spoznali. Jeho úsmev, občas nežne šibalský inokedy plný lásky a pokoja, to je to čo ma robí šťastnou - jeho úsmev. Na tomto akoby už len smutnom svete je pre mňa nesmierne dôležitým liekom, ba priam drogou.
Vždy keď spolu kráčame len tak po ulici predstavujem si ako raz budeme spolu kráčať k oltáru. Predstavujem si ako prídeme priamo k Pánovi a darujeme si svoje životy. Už ich nebudeme mať dva, už bude len jeden - náš spoločný. Viem, všetko sú to len predstavy a zrejme veľmi vzdialené od reality ale tá predstava, že mi pred Pánom daruje seba a svoju lásku ma hreje každý deň pri srdci. Veľa ľudí si povie, že sa toho ešte môže veľa zmeniť, ale my dvaja vieme, že sa už nezmení nič. Vieme, že je pred nami ešte dlhá cesta k oltáru, ale vieme že nie je nekonečná a raz nám už bude stačiť len vstúpiť do kostola, budem stačiť už len jediný krok, krok k už naozaj nášmu spoločnému životu. Životu, ktorý si snívame v našich snoch, snoch ktoré sú zatiaľ síce len snami ale raz si ich premeníme v skutočnosť. Urobíme si z nich krásnu prítomnosť a budeme si nimi vytvárať našu spoločnú budúcnosť.
Až si raz podáme ruku pred Pánom, a ten nám požehná našu lásku, tak vtedy si v duchu poviem, že už mám svoje šťastie pevne v rukách a nikam ho nepustím....svoje šťastie, svoje porozumenie, svoju lásku a svoj život...
