Hoci to bolo už dávno, spomínam si na každý detail. Celé to bolo ako jedna rozprávka, a zrazu sa to zmenilo. Rozprávke odzvonil koniec a nám sa cesty rozišli. Hoci sme boli pri sebe blízko, zrazu sme si boli veľmi vzdialení. Akoby nás delili kilometre a vytváral sa medzi nami neviditeľný múr. Čím viac múr rástol, tým menšia bola moja nádej, že raz bude vyslovené to čarovné slovíčko.
Keď sa naše pohľady stretli videla som len smutné oči. Ale prečo smutné? To som ani zďaleka nemohla tušiť, veď som sa s ním odvtedy nikdy nerozprávala, nikdy som ho nepočúvala a nemohla som vedieť, že má problémy. Ale čo moje oči? Aj tie boli predsa smutné a nešťastné a dávali jasné signály, že túžim počuť úprimné prepáč za tú spôsobenú bolesť a smútok, ale stále nič. Ubiehali dni, mesiace a zrazu aj roky. Vzdala som sa nádeje, že raz sa mi bude schopný ospravedlniť. Veď kedy ? ani sme sa nestretávali, ani sme sa nerozprávali, a ak sa nám náhodou cesty skrížili, zmohli sme sa len na strohé: „čau.“
Už bol čas tak neúprosný a naše cesty tak rozídené, že som ani neverila, že sa niekedy zídu. Ten môj smútok nebol zabudnutý, ale bol hlboko v „skrinke“ zvanej srdce skrytý. Neotvárala som tú skrinku už veľmi dlho a v tom to prišlo...
Doteraz nechápem, ako sa to celé zomlelo. Jednoducho som vycítila jeho bolesť a smútok. Veď kričal okolo neho, len si ho akosi nikto nevšímal. Odhodlala som sa a spýtala sa ho, či ho niečo trápi. Zostal stáť, akoby som ho obarila horúcou vodou no jeho oči sa pousmiali. Znova som v nich videla kúsok šťastia. Prekvapila som ho. Svojím záujmom, a svojou ochotou, že cez to všetko čo mi spôsobil som bola odhodlaná si ho vypočuť, pri najlepšom mu aspoň trochu poradiť či pomôcť. V tom sa ale prehodila karta a on vyslovil to zázračné roky očakávané slovíčko : „PREPÁČ! Viem, že som to mal urobiť už dávno, ale nedokázal som to. Neviem, ani kde sa vo mne berie teraz tá odvaha, ale chcem sa ti ospravedlniť za ten smútok a bolesť čo som ti spôsobil. Veľmi ma to mrzí, a budem rád ak mi to raz odpustíš.“ A moje oči boli zrazu plné sĺz a šťastia, že som konečne počula to čarovné slovíčko prepáč. A z mojich úst zaznela len jedna veta : „Odpustila som už dávno, len som čakala, že sa mi raz ospravedlníš. Na túto chvíľu som čakala roky a zrazu neviem, čo mám povedať....“
V tej chvíli sme sa obaja zmohli na objatie. Objatie, ktoré sa nedá slovami opísať. Objatie, ktoré znamenalo pre nás oboch tak veľa. Bolo to objatie zmierenia....
