Štefan Hríb a Martin Mojžiš na úvod píšu dosť podstatné vymedzenie našej situácie. Ak sa chceme vyznať v tom, čo sme žili, keď už ide to 50 výročie okupácie „priateľskými vojskami“. Totalitné režimy sú zločinecké, majú zákony, ktoré sú síce platné, ale občania majú v princípe právo, postaviť sa proti takým zákonom. Totalitná moc funguje s terorom, s tajnými službami a tie si svoje činy ospravedlňujú s tým, že robia si len svoje povinnosti – bránia štát. Jeho bezpečnosť. I bezpečnosť občanov...
Z článku pre mňa vyplýva zvláštna skutočnosť, ktorá sa akosi stráca pri vysvetľovaní stavu, aký bol, resp. to, že si ho neuvedomujeme, vytvára takú zvláštnu, trochu v niečom paranoju pripomínajúcu situáciu v našich životoch, v našej spoločnosti. Pripomína to v niečo „puritánov“, keď prišli do Ameriky, či keď sa hľadali čarodejnice. Akési kolektívne nevedomie...
Alojz Lorenc, totiž hovorí niečo, čo pomáha pochopiť i možnosti, aké sme mali po príchode "priateľských armád", ktoré tu boli 20 rokov...
Vtedy sme boli geopoliticky zaujímavý pre totalitnú moc (ZSSR) a náš obraz, nemohol byť celkom v našich rukách, náš život nebol slobodný...aj keď na „jar“ plný síl, sme tak túžili...
Alojz Lorenc na úvod vysvetľuje, že tak päť rokov pred „nežnou revolúciou“ bolo cítiť, že sa niečo mení. Prestali sme byť geopolitickým záujmom mocnej krajiny a zároveň, sme boli tak naučení, že zmena príde zhora. Tá však napriek tomu, že okolité krajiny sa už menili, neprichádzala.
Myslím si, že táto vlastnosť, schopnosť – neschopnosť – čakať na zmenu zhora, ktorá prinesie – konečne – výhody i drobným – a bez boja a rizika – je dosť podstatný faktor u nás i dnes. Preto tí, ktorí sú už „hore“ bez ohľadu na ich charakter, autoritársky môžu žiť a užívať si „naše voľby“, naše slobodné rozhodovanie, v rámci demokratického poriadku.
Ešte ma tam upútali dve veci. Jedna z nich bola snaha o akúsi konštruktívnosť. Tí, čo mali za našej totality moc, boli častokrát i tí najschopnejší a preto, keď ich režim zväzoval, nechceli a nemuseli byť „zväzovaní“, snažili sa o zmeny. K moci sa však dostali ľudia, ktorí mali možno v niečom i dobrú „intuíciu“, že ich nechceli trestať, ale zároveň tá lustrácia, spravila rozdelenie spoločnosti, nejaký vnútorný tlak, spôsobovala strach, ktorá sa ukázala časom dosť osudná. (pomaly prichádzam k filmu Mečiar, ktorý som včera videl a inšpiroval ma k tomu to článku).
Teda, Alojz Lorenc tvrdí, že naše komunistické špičky už na začiatku roka 1989 mali kontakt s „opozíciou“, boli ochotní meniť režim. Boli i kritické príspevky na zjazde vládnucej strany, čo sa týka režimu, spôsobu vládnutia. Upútalo ma, že tento „diskurz“ nebol sprostredkovaný bežným, presvedčeným, veriacim komunistom. Teda tým, ktorí doteraz tvrdia, že škoda, že to skončilo. Pritom komunistické špičky videli, že režim je neschopný a neudržateľný. Potrebovali znova v ľuďoch spustiť nejakú vnútornú motiváciu, ..možno slobodu?
Mám pocit, že ten náš spoločenský diskurz je stále takýto, že pohodlnejšie ako poctivo hľadať fakty, aby sme mohli konať zodpovedne,...je stále skôr snaha rýchlo nadobudnúť potrebný pokoj, stav homeostázy a siahneme po prvej "barličke" či skočíme do pohodlného tábora "dobrých".
Pani dnes v tv hodnotila tieto roky neslobody a pýtala sa, či naozaj ide len o to, mať prácu, stabilitu a plné bruchá, že predsa na to netreba stav slobody. Vymoženosť v rámci štátu, mať slobodu.
Milan Šimečka tiež mal pochybnosť, že u nás nie je akási "červená niť" v rámci dejín slobody, vnútorného oslobodzovania, rastu, hodnota slobody, príbeh boja za práva, dobro, spravodlivosť...že to tu nejak stagnuje...
To som doplnil dnes k poznámkam, ktoré som našiel...a pokračujem:
A posledná vec, čo ma tam upútala bol príbeh, keď sa vraj napr. Francúz spýta vo Francúzsku, čo si robil pred desiatimi rokmi, nemá nik problém odpovedať. Alojz Lorenc tvrdí, že u nás je to problém, lebo ľudia s režimom súhlasili, v niečom im vyhovoval a potom – možno vďaka zvyku a pôsobeniu tej zvláštnej paranoje – nemohli povedať, čo si myslia. Zas boli automaticky za zmenu v prospech mocných...Teda tvrdil, že naši ľudia žili normálne.
A to je to, o čom pochybujem. A dôkaz, že to tak asi nie je, je i táto fotka....
Na Hviezdoslavovom námestí...výstavka...
Poslednú vec, ktorú spomína A. Lorenc, bol výrok R. Dahrendorfa, niečo podobné tvrdil i V. Mečiar v tom dokumente: Slovensko nie je civilizačný otrov, sme ovplyvňovaní, veľa vecí je mimo nášich možnosti, aby sme ich slobodne zmenili. Ľudia s preto cítia podvedení a nie sú v tomto „kasínovom kapitalizme“ spokojní. Hodnoty sa tu tvoria ťažšie ako nové peniaze...peniaze tvoria peniaze...
Čo spomínam na úvod, dosť kostrbato, spomína i Alojz Lorenc: ľudia čakali kompetentnosť mocných a že nevie, či sa jej dočkali.
xxxx
Toto sa už všeobecne zvykne i u odborníkoch vyjadrovať – nepodarila sa reforma inštitúcií. Nemáme také demokratické inštitúcie, ktoré by sa samé vedeli očistiť, vedeli by fungovať podľa zákonov, ktoré ich utvorili. Akoby nebola schopnosť či ochota vnímať „ducha zákona“, ktorý sa mal naplniť...či, ktorý mal začať pôsobiť.
Keď niekto povie, že si našiel popri práci čas, že išiel na nejaký úrad s nápadom, že reku, kompetentní s nadšením po ňom siahnu, aby sa zamysleli, vylepšili, zlepšili pomer dobra a spravodlivosti medzi ľuďmi, tak....no veď sami si povedzte, ako by ste to hodnotili...
O čo pritom ide v živote? o to chodiť do práce? Mlčať a nosiť domov peniaze? Je to sloboda? I naši otcovia a mamy chodili do práce a....
Dám pár fotiek k tej téme totality a života v nej z výstavy fotiek z Bratislavy...
Je tu i fotka "abnormalita", tak asi to je odpoveď na údajný pocit normálnosti...tú normálnosť zažívame dodnes...
