Teda, ak sa vám ako zlodejovi vôbec dostalo tej výsady, že vás sťali. Nebolo totiž jednoduché dostať sa do poradovníka na lampový stĺp. Najprv ste museli niečo ukradnúť. Potom vám to museli dokázať, alebo vás pri krádeži rovno chytiť. Súd však bol už rýchly, trest neúprosný a rozsudok spravodlivý. Väčšinou znel: „Smrť obesením!" Nebola však vtedy smrť ako smrť. Obzvlášť v stredovekom kráľovskom meste. A smrť obesením bola tá najväčšia potupa, akú si zbožný, aj keď dlhoprstý mešťan vedel predstaviť. Takže ak skorumpovaný richtár, alebo chamtivý člen mestskej rady vybielil obecnú pokladnicu a urobil to tak „nešikovne", že ho pritom usvedčili, bol odsúdený na smrť obesením. Aby odsúdenec zachránil zvyšok svojej cti, silou mocou sa snažil svoj trest zmierniť aspoň na smrť sťatím. Urobil všetko preto, aby jeho posledná cesta viedla pod lampový stĺp a nie pod šibenicu. Ak sa zaňho prihovoril nejaký významný mešťan a on mal to šťastie, že to súd zobral na vedomie, mohlo sa mu dostať výsady byť „iba" sťatý. Zmierený so svojim osudom potom hrdo kráčal k lampovému stĺpu a s pokojom v duši kládol svoju hlavu pod katovu sekeru na studený zakrvavený klát pod ním. Skutočnosť, že ho neodvážajú na kopec k Šibenej hore, kde mal byť potupne obesený, bola pre neho posledným, aj keď dosť relatívnym životným úspechom.
A cestou na popravisko si určite uvedomoval jednu zásadnú vec. Že kradnúť sa nesmie. Inak vás postihne krutý, ale spravodlivý trest. Presne tak, ako sa to stalo jemu. V lepšom prípade si prial, aby už nikto z jeho potomkov až do konca sveta nekradol a neskončil na kláte. Keď sa o pár minút jeho hlava vynímala vo vitríne lampového stĺpu, v horšom prípade kotúľala dolu Jiráskovou ulicou po bardejovskom rynku, bola dostatočným mementom pre ostatných mešťanov. Pripomínala im, aby svoju chamtivosť držali na uzde a nikdy sa nenechali nahovoriť na špinavé kšefty.
Prešlo niekoľko storočí a veľa vecí sa zmenilo. K lepšiemu aj horšiemu. Nežijeme už v stredoveku a po námestí sa nám nekotúľajú odseknuté hlavy. Chvalabohu. Máme demokraciu, občiansku spoločnosť, kultúru ale aj oligarchiu, korupciu a kauzy. Bohužiaľ. Sme kultivovaní, informovaní, tolerantní a veľkorysí ale aj konzumní, draví, arogantní a bezočiví. Chceme byť silní, čistí, pekní, múdri, mladí, úspešní a bohatí. Dávno sme zabudli na spravodlivé súdy a stredoveké tresty. Lampový stĺp je obrastený machom a skrytý za zhrdzaveným plotom. Ľudia popri ňom prechádzajú každý deň, no málokto si ho všimne. Ale mal by. Pretože kradneme stokrát viac a sme si istý, že sa nám nič nestane. Nestíname hlavy, na rozsudky tu máme peniaze, mafiánov, politikov, právnikov, sudcov a zákony. Presne v tomto poradí. A na konci bezmocných občanov. Dávno sme zabudli na to, aká je to česť byť sťatý pri lampovom stĺpe.
