Uväznení v systéme, strácame schopnosť pozrieť sa na seba s nadhľadom. Niekto v nás postavil bariéry chrániace pred vlastným, kritickým zdravým rozumom. Hradby, za ktoré sa len málokedy darí nahliadnuť. Napriek každodennému očkovaniu médiami, kultom mladosti, spotrebiteľským šialenstvom, architektúrou konzumu a pragmatickým individualizmom, strácame imunitu. Prestávame uvažovať a poddávame sa. Logika je jednoduchá. Ak investujeme, očakávame zisk. A takmer svätý rast. Čas, energiu, prácu, vedomosti, emócie. To všetko vieme vyčísliť. Zmerať. Premeniť na peniaze. Ak zaplatíme, čakáme protislužbu. A uspokojenie. Tak to predsa funguje. Áno, ale toto je náš život a takmer všetky premenné sú vzťahy. Napriek pretlaku odvšadiaľ sa valiacich informácií trpíme komunikačnou anorexiou. Naučili sme sa blokovať všetko, čo nevyhovuje našim predstavám. Alebo je pre nás iba nepríjemné. Na druhej strane sa prejedáme zbytočnými slovami. A kompostujeme informačný odpad. Projektujeme ďalšie plány o množení peňazí a rozširovaní moci. A prenášame tieto praktiky na naše deti. Naša schopnosť načúvať sa každým dňom vytráca.
Ale je tu aj dobrá správa. Načúvanie máme v sebe zakódované. Hlboko zakorenené. A nie bezdôvodne. To práve táto vlastnosť, umenie načúvať, pozorovať, kriticky posudzovať a reagovať, nás ľudí v lotérii evolúcie presadila na pomyselný vrchol. Tak by sme sa mali snažiť, aby sme neboli iba jej ďalšou slepou vetvou. Aby sme túto vzácnu schopnosť nestratili. Naopak. Mali by sme sa vrátiť k oslobodzujúcemu umeniu načúvať. Sebe a druhým. Znovu sa naučiť s inými komunikáciu zdieľať. Viesť dialóg, ktorý nie je len zúčastnením. Ale predovšetkým komunikáciou. A čo je dôležitejšie, mali by sme sa znova naučiť načúvať nie len ľuďom, ale aj ostatným živým tvorom s ktorými sme na svete. Pretože my ľudia nie sme a nikdy sme neboli vytrhnutí z kontextu. Sme len zvyknutí svoj prirodzený základ potláčať. Tak nám to diktuje ideologická matrix.
Často krát rozmýšľam o tom, kde berieme tú drzosť považovať päťsto ročný dub iba za kus dreva na nábytok? Ako ďaleko siaha naša arogancia, keď slona, gorilu, rysa, vlka alebo veľrybu a vôbec väčšinu tých, ktorí sú na zemi o niekoľko miliónov rokov dlhšie, považujeme iba za lovnú zver? Za škodcov, v lepšom prípade len za atrakcie v ZOO? Prečo sme takí absurdní, že z pozície moci odmietame komunikovať a odpovedať na otázky ktoré sa nás iní, hoci len občania formou petície pýtajú? Prečo to vôbec robíme? Lebo je to tak dané? Lebo nám to tak nadiktovali? Lebo sme stratili schopnosť vnímať naše okolie? Lebo sme zabudli odkiaľ sme prišli? Alebo preto, lebo chceme stále viac? Áno, robíme chyby a sme hriešni ľudia. A je to úplne v poriadku. Nemali by sme sa ale prestať pýtať prečo.
Našťastie máme aj veľa darov. Máme dar pochybovať a prekračovať nastavené hranice. Búrať konvenčné, špinavé a navlhnuté steny. Dar nesúhlasiť. Máme dar kriticky uvažovať, hovoriť a diskutovať. A hlavne máme dar načúvať. Prírode, svetu a ľuďom. A podľa toho konať. Načúvať tým, pre ktorých je dialóg života a pravdy dôležitý. Takže priatelia, nastražme uši a vráťme sa k načúvaniu. Načúvajme uchom a nie bruchom. Načúvajme aby sme boli vypočutí. Načúvajme, aby sme konečne, boli.
