Naftali Bleich, ktorému od detstva hovorili Tuli, prechádza po prvej otázke z angličtiny do slovenčiny. Poslednýkrát ňou v Bardejove hovoril pred sedemdesiatimi rokmi keď na stanici nastupoval do vlaku. Dnes skvele oblečenému, čipernému starému pánovi, ktorého sprevádzajú dve dcéry netipujem viac ako sedemdesiatpäť. Má o desať viac. Jeho rodičia mali pred vojnou prvú parnú pekáreň v meste. On prežil tri roky v Osvienčime, varšavskom gete a Dachau. Prežil. Jeho rodina nie. V apríli 1942 bol z Bardejova deportovaný v jednom z prvých slovenských transportov. Cieľová stanica smrť. Dvoch známych slovákov, Rosenberga a Wetzlera, ktorí neskôr z tábora ušli a podali celému svetu správu, poznal veľmi dobre. Ani po takmer trištvrte storočí o tom nie je schopný celkom otvorene hovoriť. Je streda večer, šestnásty máj 2012. Sedíme v reštaurácii hotela Bellevue nad Bardejovom a rozprávame sa. Okolo nás je aj po desiatej večer intenzívny ruch. 130 potomkov bardejovských židovských rodín sa tu zišlo zo všetkých kútov sveta aby si pripomenuli svojich mŕtvych. 15 mája sa tu konal memoriál a pochod solidarity – Kráčame v ich stopách (Walking in their footsteps). Pod nami bliká pavučina svetiel zaspávajúceho mesta. Mesta, ktoré sa dodnes nevyrovnalo so zlom deportácie 2464 židov, ktorých v štyridsiatom druhom, presne pred sedemdesiatimi rokmi poslalo na smrť. Dnes z nich žije deväť. „Ľudia tam prežívali najviac šesť mesiacov, ja som prežil dvanásť. Potom nás poslali do Varšavy, upratovať geto po povstaní. A to bola moja záchrana“, hovorí jeden z nich, Tuli Bleich.
Pán Bleich, narodili ste sa v Bardejove, pochádzate z tohto mesta. V akej rodine ste sa narodili, kde ste žili a aký bol život v predvojnovom Československu?
Narodil som sa v Bardejove na Hviezdoslavovej ulici č.12. Moji starí rodičia mali v Bardejove prvú parnú pekáreň. To bola firma. Prvá bardejovská parná pekáreň. Ja som tu žil s mojou mamičkou a bratom a chodil som tuná do školy. Do ľudovej a troch meštianskych. Potom nás deportovali a zavreli do Osvienčimu.
Pred vojnou život v Bardejove bežal normálne. Kedy ste pocítili zmenu a všimli si, že sa chystá nejaké zlo? Že sa môže niečo stať?
Keď bol vyhlásený slovenský štát. V roku 1939.
Znamená to, že od vzniku Slovenského štátu ste cítili prítomnosť hrozby voči Židom?
Áno. Presne ako hovoríte.
Zmenili sa so vznikom Slovenského štátu, aj vzťahy nežidovských spoluobčanov voči vám?
Určite. Pocítil som to v škole aj inde. Mal som kamarátov, ktorí neboli židia a videl som, že sa odo mňa postupne dištancujú. A potom neskôr sa so mnou už vôbec nechceli stýkať.
Ako je možné, že ľudia, ktorí boli pred rokom 1939 vaši priatelia sa dokázali tak radikálne zmeniť? Ako k tomu vôbec došlo?
Ja som tomu nerozumel. Boli sme kamaráti, spolu sme sa hrali, chodili sme spolu do školy. Naraz sa to zmenilo. Myslím, že to bola politika. Veľkú úlohu zohrali aj rodičia, keď hovorili deťom, nesmieš toto, nesmieš tamto.
Koľko ste mali vtedy rokov?
Trinásť.
Vedeli vaši rodičia, rodina, komunita niečo o tom čo sa chystá? Mali ste pred deportáciou nejaké informácie, že ľudia sa chystajú odísť, emigrovať do Palestíny, utiecť pred vojnou alebo prenasledovaním?
Nič sme nevedeli a nemali sme takéto informácie. Viete my sme boli zo Slovenska, z Bardejova deportovaní ako úplne prví. Nemali sme jednoducho dostatok času sa na čokoľvek pripraviť. Nevedeli sme, čo robiť. Nie ako ostatní ľudia, ktorí už potom vedeli čo sa chystá a získali drahocenný čas aby odišli, utiekli, skryli sa alebo sa lepšie pripravili.
Kedy ste prvýkrát počuli slovo Osvienčim?
Až cestou vo vlaku z Bardejova. Bol tam s nami jeden poľský Žid ktorý sa prisťahoval do Bardejova. Keď nám povedali, že ideme do Osvienčimu, chytil sa za hlavu a povedal: „Bože môj, do Osvienčimu? V Osvienčime predsa spaľujú ľudí.” Samozrejme sme mu neverili. Nemohli sme pripustiť, že ideme na smrť. Stále sme verili tomu, že tam ideme pracovať.
V apríli 1942 nastala tá chvíľa, keď ste museli z Bardejova odísť. Akým spôsobom to prebehlo? Dostali ste domov nejaký úradný list, že musíte odísť?
Nie. Ešte predtým bolo nariadené, aby sa každý mladý človek do šestnásť rokov prihlásil na úrade. A to bolo všetko. Ja som sa tiež prihlásil, mal som vtedy šestnásť. Siedmeho apríla po mňa prišli.
Kto po vás prišiel? Gardisti?
Áno. Gardisti. Mali zoznam.
Poznali ste ich osobne? Kto boli tí ľudia?
Áno, jedného som poznal. Myslím, že bol pokrstený Žid.
Keď ste odchádzali, vedeli ste, že tá cesta bude pre mnohých posledná?
Keď nás zobrali a zhromaždili, myslel som si, že nás zasa pustia. Že nám povedia, aby sme sa zbalili, že musíme odísť na prácu do Poľska. Ale keď nás zobrali, ani mi nedovolili vziať si svoje osobné veci. Žiadne veci. Išiel som tak ako som bol. Moja mamička a mladší brat stáli vedľa mňa. Gardista sa pozrel na brata povedal: „Ty si už tiež dosť starý.“ A zobrali aj môjho brata. Mal len štrnásť rokov.
Takže do transportu ste išli spolu s bratom. Ak sa to vôbec dá, skúste nám popísať, kedy ste pochopili, že nejdete za prácou, ale na miesto, ktoré je továreň na smrť.
Nie, my sme to nevedeli. Vo vlaku nás odviezli najprv do Popradu. Tam sme boli asi týždeň. Potom nás zobrali a odviezli do Osvienčimu.
Aký bol váš prvý dojem keď vlak zastavil v Osvienčime? Cítili ste niečo vo vzduchu?
Nie, stále sme si mysleli, že ideme vykonávať nejakú prácu. Verili sme tomu.
Dalo sa v tábore prežiť a zároveň premýšľať? Alebo musel človek na všetko zabudnúť a bojovať o holý život?
Je ťažké to vysvetliť. Keď som ja prišiel do Osvienčimu, neexistovalo, že niekto vydržal nažive viac ako šesť mesiacov, ak nemal žiadnu pozíciu. Ja som jediný, čo vydržal nie šesť, ale dvanásť mesiacov. Bez akejkoľvek pozície.
Vďaka čomu? Boli ste na tom fyzicky lepšie?
Silný som nebol. A nebol som ani zdravý. Nakoniec, ma niekto zachránil. Keď sa to stalo nemal som viac ako pätnásť, dvadsať kíl.
Existovalo v tábore niečo ako priateľstvo? Mali ste niekoho, na koho ste sa mohli spoľahnúť?
Nie, každý bojoval sám za seba. Každý sa snažil získať pre seba jedlo. To bolo to hlavné a to bol najväčší problém.
Keď ste videli ďalšie a ďalšie prichádzajúce vlaky, videli tie tisíce ľudí, vedeli ste, že ich zabijú?
Áno, vedel. Ja som tam bol. Pracoval som tam. V komande Kanada. (Kanada bola sekcia väzňov, ktorí triedili osobné veci po ľudoch v transportoch – pozn. autora).
Na Slovensku je známy príbeh Rosenberga a Wetzlera. Dvoch slovákov, ktorým sa nakoniec podarilo v roku 1944 z Osvienčimu utiecť. Vtedy boli približne vo vašom veku, možno o trochu starší. Poznali ste ich?
Áno, veľmi dobre. Aj Wetzlera aj Rosenberga.
Pracovali tiež v komande Kanada?
Oni neboli v Kanade. Oni mali pozície a pracovali v kancelárii.
Vedeli ste o tom, že chcú utiecť?
Nie, nevedel. Ani som nemohol. Keď utiekli, ja som už v Osvienčime nebol.
Takže v štyridsiatom štvrtom ste tam už neboli?
Nie, v septembri 1943 nás z Osvienčimu presunuli do varšavského geta. Tam bolo predtým povstanie. Išli sme do Varšavy upratovať geto.
Rok a pol ste strávili v Osvienčime. Potom ste pracovali v niekdajšom židovskom gete vo Varšave. Čo znamenalo upratovať varšavské geto?
Vo Varšave prebehlo židovské povstanie. Budovy boli zničené, všade plno trosiek. Pod getom bolo rozsiahle podzemie a bunkre, ktoré vybudovali Židia vo Varšave keď si pred povstaním pripravovali úkryty. Odpratávali sme trosky, zvyšky budov a snažili sa nájsť a povyťahovať spod ruín s podzemia ľudí, ktorí tam zahynuli.
Našli ste aj niekoho, kto prežil?
Nie, pretože nemali ventiláciu. Našli sme však mnoho, mnoho mŕtvych tiel v podzemí, pod židovským getom.
Mali ste vo Varšave nejaký kontakt s miestnymi obyvateľmi?
S Poliakmi sme nemali priamy kontakt, aj keď sme sa snažili s nimi komunikovať. Upratovali sme geto a demolovali poškodené budovy. Odpratávali sme hlavne tehly, tie potom Nemci predávali Poliakom. Aj my sme Poliakom vymieňali tehly za chleba, trochu kávy alebo iného jedla. To nám pomohlo prežiť vo Varšave o niečo ľahšie v porovnaní s koncentrákom.
Mali ste vtedy nejaké informácie o tom ako prebieha vojna, že Nemci prehrávajú v Rusku a podobne?
Z časti Varšavy, ktorá sa volala Praga sme mali informácie o tom čo sa deje a ako prebieha vojna. V štyridsiatom štvrtom tam už boli Rusi. My sme z Varšavy odišli v júli 1944 do Dachau. Pešo.
Pešo?
Áno, pešo. Išli sme v tridsať stupňovej horúčave pešo tisíc kilometrov do Dachau. Už ani presne neviem ako dlho. Mesiac alebo tak nejako. Nemali sme takmer žiadnu vodu. Keď sme uvideli les, bežali sme k nemu a lyžičkami sme hrabali v zemi v nádeji, že nájdeme trocha vody.
Našli sa medzi nemeckými vojakmi, nacistami, esesákmi aj takí, ktorí sa k vám správali dobre, alebo boli všetci rovnakí?
Na začiatku nášho pobytu vo Varšave, v štyridsiatom treťom neboli Nemci taký striktní a dalo by sa povedať, že sa o nás starali. Boli to ale iba obyčajní vojaci wehrmachtu, ktorí si plnili svoju povinnosť. Avšak potom sa to zmenilo. Najhoršie spomienky mám na Ukrajincov ktorí slúžili nacistom. Boli to v podstate ich zabijaci.
Až do oslobodenia ste potom boli v koncentračnom tábore v nemeckom Dachau. Ako ste sa vlastne vrátili z Dachau domov?
Vrátili sme sa cez Čechy a mestečko Kúty pri moravskej hranici v júni 1945. Vo vlaku na stanici k nám prišli Rusi a chceli nás okradnúť, napriek tomu, že sme nič nemali. Nemal som vtedy z Rusov dobrý pocit, bál som sa ich.
V akom stave ste našli váš domov po návrate z koncentráku do Bardejova.
V našom dome som našiel arizátora. Povedal som mu: „Odíď z môjho domu, hneď teraz.” Zobral sa a odišiel. Bol to jeden z bývalých tovarišov našej pekárne.
Ako sa k vám po vojne správali ľudia v Bardejove?
Po návrate som bol nanešťastie veľmi nepríjemne prekvapený, že v správaní ľudí sa nič nezmenilo. Nemal som z toho dobrý pocit. Poznal som vtedy jedného človeka zo židovskej komunity, ktorý mal to šťastie a v Bardejove prežil ukrytý celú vojnu. Bol to rabín, alebo niečo také, pred vojnou vysoko postavený muž v našej komunite. Po oslobodení sa snažil kontaktovať s ľuďmi a vysvetľoval im svoj príbeh, ako a čo prežil. Pre mňa bolo nepochopiteľné, že sa našlo niekoľko mladých mužov, ktorí ho naďalej prenasledovali a bili, len preto, že bol Žid. Nemohol som sa s tým vyrovnať a mal som z toho veľmi zlý pocit. Po tom všetkom čo som videl a zažil v Osvienčime a Dachau, som sa vnútorne rozhodol, že tu nechcem zostať.
Po návrate do Bardejova ste mali 19 rokov. Ako ste uvažovali o vašej budúcnosti?
Hneď po týchto udalostiach, keď som zistil, aká je v Bardejove situácia, som sa rozhodol, že sa vrátim naspäť do Nemecka k židovskej komunite, ktorú som poznal a ktorá tam mala silnejšie zázemie.
Nakoniec sa vašim druhým domovom po vojne stala Austrália. Aká je vaša profesia?
Vlastním továreň na výrobu džínsov a dlhé roky som bol jej riaditeľom.
Spomínali ste, že sa k vám nežidovský Bardejovčania nezachovali dobre. Ako vnímate Bardejov s odstupom rokov dnes?
Mesto na mňa pôsobí úžasne. Bol som veľmi prekvapený, ako sa zmenilo. Urobilo na mňa veľmi dobrý dojem. Dnes vidím, že mladí ľudia v Bardejove sú veľmi milí a sympatickí.
Plánujete sa ešte niekedy do Bardejova vrátiť?
Dúfam.
Čo si myslíte vy ako očitý svedok, ktorý to všetko prežil. Čo robiť a ako sa chovať aby naša spoločnosť už nikdy nedopustila to čím ste prešli vy? Čo by ste odkázali mladým ľuďom?
Musia mať vzájomný rešpekt, toleranciu a nerobiť medzi ľuďmi rozdiely. Náboženstvá sa nesmú posudzovať rozdielne, mali by sa vzájomne tolerovať.
Mario Hudák & Peter Štalmach
