Príliš prudko sa oprel do dverí krivo visiacich na kožených pántoch. Tie sa rozleteli a tupo narazili do vonkajšej steny jeho malého domu postaveného z blatových tehál. Do vzduchu sa vzniesli milióny prachových zrniek a tancovali v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka. Ulica bola takmer prázdna, vyhol jedinému autu, ktoré s rachotom od pokazeného výfuku prešlo okolo a prebehol cez cestu k mohutným dreveným dverám mešity ošúchaným od stáročného používania. Boli zamknuté, ale to mu starosti nerobilo. On bol ten, kto ich každé ráno otváral už dvadsaťšesť rokov. Veľký kľúč, ktorý mu visel na krku na zamastenom koženom remienku dostal od svojho otca na smrteľnej posteli. Bolo to celé jeho dedičstvo.
Odomkol dvere a chrbtom sa do nich oprel. Dvere sa neochotne odchýlili, akoby nechceli zveriť tajomstvo ukrývané dnu. Strčil do dverí hlavu a nasal atmosféru viery, ktorá mu určovala život. Dvere sa viac nepohli a tak cez úzky otvor prestrčil svoje útle telo. Nikdy sa neprejedal. Niežeby nechcel, ale nikdy na to nemal dosť peňazí a jeho náboženstvo mu to dávalo výhovorku, prečo je to takto správne. Prešiel cez koberec ležiaci v strede modlitebne a vnímal ako mu husté chlpy koberca masírujú chodidlá. Mieril k úpätiu minaretu. Už dávno nemusí zdolávať päť krát denne všetkých 76 schodov vedúcich k vyhliadke. Moderná technika zasiahla aj sem, do zastrčenej dedinky na východe Jemenu. Usadil sa na malom vyšúchanom koberčeku, otvoril ohmatanú knihu, ktorú už poznal takmer naspamäť a stlačil červené tlačidlo na mikrofóne ...
Zobudil som sa na hlas muezína, zvolávajúceho k prvej rannej modlitbe, zosilnený obrovskými reproduktormi na veži neďalekej mešity ...
