Maroš Markovič
Ráno v Jemene
Slnko ešte nevyšlo nad obzor, keď sa myknutím prebral zo spánku. Uviazal si turban doteraz omotaný okolo pásu ako izoláciu na prechladnuté kríže a v lavóre sa rýchle opláchol. V kuse rozbitého starého zrkadla zazrel svoju vráskavú tvár a rukou si poškrabal rašiace strnisko. Bude musieť zájsť k Ahmedovi, pomyslel si, mladému holičovi, ku ktorému chodieval posledných pár mesiacov. Letmo pozrel na poškriabané ručičkové hodinky uviazané koženým remienkom na pravom zápästí a pokýval hlavou. Bol najvyšší čas.