Neviem čím to je, ale než sa dostanem k pointe tak mi to vždy trvá tak pol stránky. Skúšal som s tým niečo urobiť, ale prisámvačku nešlo to. Asi za začnem prikláňať k názoru, že bez dostatočnej predohry tá pointa nie je až taká zaujímavá. No nič, späť k držiteľom priestoru.
Presne povedané stačilo mi vyjsť pred moju izbu a stretnúť niekoho z hotelového personálu. Napriek tomu, že som v Ománe, jadro hotelových zamestnancov tvoria Pakistanci, Indovia, Filipínci a Egypťania. Ománcov tu pracovať mnoho nenájdete, ale to nie je žiadna novinka, lebo to už pomaly začínam považovať za národnú črtu. Niektorí zamestnanci hovoria anglicky, ale väčšina ovláda len pár základných fráz. Z tej väčšiny bohužiaľ len menšina aj vie čo znamenajú a tu sa dostávame k veci.
Ich najobľúbenejšou anglickou vetou je „How are you?". Vo svetovom meradle jej na krk tesne dýcha „I love you", ale k tomu sa dostaneme neskôr. Táto veta, často krát prenesená namiesto opytovacím, oznamovacím tónom, mi po príchode trochu miatla život. Kade som chodil, všade sa ma niekto pýtal ako sa mám a ja, pretože ma to tak učili viem, že odpovedať sa má celou vetou, som sa zamyslel a úprimne sa snažil odpovedať ako sa mám. To zamyslenie vyzerá tak, že hlavu trochu vykrútim dohora, očami fixujem nejaký vzdialený bod v ľavom hornom rohu (mohol by som napísať, že pozerám do blba, ale to by nebolo úplne ono) a v mozgu sa mi roztočia všetky tie ozubené kolieska prepočítavajúce ako sa aktuálne mám. Napriek tomu, že napísať ten proces trvá mnohonásobne dlhšie ako ho urobiť, kým som sa dostal odpovedi, väčšinou už nebolo komu odpovedať. A ak náhodou bolo, tak som zisťoval, že môjmu poslucháčovi chvíľu obočie zmätene putovalo po čele a keď sa ustálilo kdesi vysoko nad očami neurčito sa usmial a odišiel. Keď sa to stalo piaty krát začal som tušiť, že niečo sa deje (zasa sme pri tých signáloch) a pri ďalšej tejto otázke som neodpovedal a len sa díval čo sa udeje. Neudialo sa nič. Po vystrelení pozdravu nasledovaného „how are you?" sa dotyčný bez zastavenia rútil chodbou ďalej čím sa mi asi snažil poskytnúť spätnú väzbu o tom, kde si svoju odpoveď strčiť.
Tí, čo ste nesedávali v škole v zadných laviciach, ste sa už určite dovtípili, že „how are you?" je držiteľ priestoru. Priestoru, ktorý by mohol byť vyplnený niečím vhodnejším, akurát nám to v tej chvíli nepríde na um. Uvažoval som ešte o možnosti, že by to bola rozšírená forma pozdravu a chvíľu som koketoval s myšlienkou, že v tomto smere panuje istá forma súboja, v ktorom vyhráva ten, kto vypáli tú vetu prvý, ale keďže mi to nesedelo do konceptu toho čo chcem písať ďalej, tak sa tomuto smeru úvah nevenujem a nechávam ho niekomu ďalšiemu. Čiže nie, nie je to pozdrav, je to držiteľ priestoru, ktorý sa zdá trápne nechať len tak, lebo hoteloví zamestnanci sa o hostí zaujímať musia či chcú alebo nie. Ak by som to musel nejako zaškatuľkovať, tak by som na to dal nálepku „Úvodní držitelia priestoru". Do tejto škatuľky by som tu v Ománe pridal ešte frázu „Môžem ... ?", kde namiesto troch bodiek treba dosadiť akúkoľvek činnosť, ktorou práve otravujete pri jedle ľudí pri susednom stole a bez toho, aby ste čakali na odpoveď či naozaj môžete svoj zámer vykonáte. Napríklad zobrať si stoličku, soľničku, nepoužívaný pohár, alebo servítku.
Škatuľku „Koncoví držitelia priestoru" potom pevnou rukou ovláda fráza „I love you.". Táto univerzálna fráza na uzatvorenie telefonátu, emailu, alebo rozhovoru na odchode už dávno nie je ničím iným ako držiteľom priestoru. Aj tu by sa žiadalo povedať niečo krajšie, tí najodvážnejší by sa možno aj pustili do niečoho úprimného, ale nie je čas a aj tak nám práve nič nenapadá. Naopak, kadencia používania tejto vety v amerických filmoch má nepopierateľnú zásluhu na tom, že tento zhluk slov už dávno nemá nič spoločné s láskou.
V tej súvislosti som sa musel zamyslieť nad tým, ako to je v našich zemepisných šírkach s používaním ľubozvučného „Ľúbim ťa" a prieskum mojej hlavy ukázal, že táto fráza rozhodne nie je sprofanovaná. Ťažko by aj mohla byť, keď ju vlastne ani nepoužívam. Teraz nenarážam na to, že geografická poloha môjho rodiska mäkčeniu slov tiež nijako zvlášť nenahráva. Aj keď je pravda, že „Lúbim ťa" mi cez ústa ide ľahšie ako poctivé mäkké „Ľ" na začiatku. Veď si to skúste. Pekne nahlas povedzte „Ľúbim ťa" a dajte si záležať na tom „Ľ". Divné, čo? Mäkké „ť" už ide, tam už sa veziem na vlne úľavy po tom „Ľ", ale to „Ľ" je z toho najhoršie.
Kto vie, možno mi život medzi panelákmi, obchodmi a kanceláriami otupil schopnosť byť blízko tej mäkkosti. Takí Liptáci, čo vyjdú pred dvere a vidia jedľu, Kráľovu hoľu, kúkoľ či zakáľačku, tým je sveta žiť. Tí mäkčia ani nechcú: - „Dá si mľadý pán kľobásku?" - „Vašu domácu? Božeuchovaj, to si radšej tuto ľa kľadivom do koľena tresnem.". Ale mňa ako keby ma ten zvyk nemäkčiť stál menej úsilia, menej úprimnosti, akoby mi tak trochu pomáhal obtancovať okolo pravdy, ktorú ešte nemám ujasnenú. Pravdy, ktorá je ešte len taká nevyvinutá, neistá, taká polovičná. Lebo celá pravda je len s tým mäkčeňom na začiatku. A keď použijete mäkčeň, to už nejde o fazuľky. Nemôžeme niekoho ľúbiť tvrdo, na to treba zmotorizovať všetky zručnosti (zvlášť tie mäkké), všetku jemnosť, premyslieť si ,či tá, ktorej to „Ľ" na začiatku poviem stojí za to, a úplne najhoršie - odhaliť to zraniteľné miesto, kde sa nemôžem brániť.
Zdá sa, že sme na tom lepšie ako tí chudáci Američania. Tú jedinú frázu, ktorá by to vedela povedať majú sprofanovanú a ešte ani mäkké „Ľ", ktoré by to trocha vedelo napraviť do nej dať nemôžu.
Preto chcem poprosiť všetky ženy, aby nevyčítali chlapom, že im neopakujú túto frázu každý deň tri krát. Zunovalo by sa vám to. Takto si môžete vážiť čo to znamená, keď vám to už ten váš chlap povie. A nastavte poriadne uši, aby vám neuniklo ani to mäkké „Ľ", ktoré ho stojí toľko úsilia vysloviť.
