Neviem, kde sa to vo mne zobralo. Možno za to môžu gény môjho otca, frézara, ktorého celý pracovný život sa točil okolo nastavovania posuvov a rýchlostí, čítania technických výkresov, merania a šikovného využívania všetkých dostupných možností stroja na dosiahnutie želaného výsledku. Fréza má manuál a ak ho niekto vie celý naspamäť určite je to môj otec. Možno za to môže odporúčanie mojej triednej učiteľky na poslednom vysvedčení základnej školy, ktorým mi otvorila dvere ďalšiemu vzdelaniu. „Rád rieši strojársku problematiku" ma dostalo na strojnícku priemyslovku a ja som sa pustil do čítania manuálov o kovaní, brúsení, kalení ocele (v tom čase už bez politického podtónu), manuálov k sústruhom, frézam a ostatným strojom.
Na strednej sme mali v triede dve dievčatá. Na priemyslovku dosť vysoký luxus, avšak až zúfalo málo pre život pubertiaka. Všetci chalani sme si pomáhali, opisovali a podčiarkovali si vety v našich manuáloch. A všetci rovnako sme bezradne stáli pred ich úsmevmi a omotávaním si nás okolo prstov. Listovali sme kartotečnými lístkami v knižniciach, prosili o rešerše a obchádzali kníhkupectvá s technickou literatúrou. Manuál k dievčatám nikde nemali a my sme začínali tušiť prítomnosť temných vôd života, ku ktorému nebude existovať manuál.
Niekto prišiel s nápadom, že na to treba ísť inak, že knižnice nám nepomôžu. Na lavici sa objavil sa Herald Tribune a štyristotridsaťsedem stranová knižka o dobrodružstvách Emanuely putovala z ruky do ruky s priemerným časom prečítania, pri ktorej Tri gaštanové kone bledli závisťou vlastnou každej knižke z povinnej literatúry. Neboli sme o nič múdrejší aj keď sa na začiatku zdalo, že toto by mohol byť smer ktorým sa treba vydať. Knihy boli pútavé, obrázky názorné, ale ako manuál k životu nestáli za nič. Nikde sme nenašli nič čo by nám pomohlo, nič naozaj užitočné.
Od strednej školy už uplynulo mnoho rokov. Rokov hľadania, pokusov, omylov, strát a nálezov. Manuál k životu som stále nenašiel. Stále privádzam do zúfalstva ľudí okolo seba otázkou „A čo mám teda urobiť?". Málokedy sa dočkám odpovede, lebo odpoveď na život nie je jednoduchá. Život nemá manuál, aj keby si to vzhľadom na počet funkcií určite zaslúžil. Chcete vyhrať v lotérii? Prosím, otočte krúžok na písmenko L a postupne stlačte kombináciu tlačidiel C, D a X. Prestalo vám fungovať manželstvo? Na displeji navoľte menu M, zadajte počet rokov života spolu a stlačte tlačidlo OK na potvrdenie.
Manuál k životu totiž ešte nikto nenapísal. Čítajúc Evy, Cosmopolitany a Bravá by jeden mohol dôjsť k názoru, že manuál existuje. Že z neho niekto vytrhol stránku a bez udania zdroja ju bezostyšne publikoval. „Ako nájsť toho pravého", „Ste dobrý otec?", „10 zaručených spôsobov ako zvládnuť neposlušné dieťa". Kdeže, či je otec dobrý, to sa nedozvie v teste. Aj s tým pravým je to v skutočnosti oveľa zložitejšie. Celé je to akési zložitejšie.
Zdá sa, že manuál si musí napísať každý svoj. Zaznačiť si do neho ako vyriešiť problémy, čo funguje na jeho deti, ktorým smerom sa vydať na križovatke vzťahov, s kým sa posadiť na hradby Plaveckého hradu pri západe slnka. Stránku za stránkou zapisovať vlastným rukopisom. Na začiatku veľkými písmenami prváčika neistého tvarom základných písmen, na konci sebavedomým písmom človeka, ktorý je spokojný s príbehom, ktorý za celý ten čas napísal. Jeden ho píše viac ako thriller, ďalší zasa ako vojnový dokument a iný ako hutnú pornografiu. Každý si môže vybrať svoj štýl.
Som s písaním kdesi pred polovicou svojho manuálu. Zatiaľ sa podobá viac na cestovateľského sprievodcu. Tých pár stránok zapísaných o vzťahoch je plných atramentových machulí, vyzmizikovaných viet, ktoré som povedal a radšej to nemal robiť, začarbaných odstavcov, ktoré nikdy nemali byť napísané. Ešte treba veľa čistých stránok zapísať, aby z toho bol manuál. Aby som aj ja napokon mohol povedať, že som svoj manuál na dobrý život konečne našiel.
