Zámerne som vybral slovné spojenie Vyššia sila, pretože si tam každý môže dosadiť čo potrebuje. Kto chce nech si tam dosadí Chápadlo Veľkého špagetového monštra, Budhu, Yggdrassil alebo Aláha. Ja by som sa asi priklonil k niečomu podobnému ako Osud, pretože o jeho existencii mám asi toľko isto dôkazov ako existencii Boha, akurát okolo neho nikto nerobí taký cirkus. Osud je mi najbližší aj preto, lebo neverím, že sú to nejaké obrovské ruky, v ktorých nemenne leží moja budúcnosť, ale si to predstavujem skôr ako diaľnicu, ktorá vedie istým smerom, ale je na mne či si vyberiem pomalý, alebo rýchly pruh, cestu hrboľatú, alebo rovnú, či dokonca možnosť zaparkovať v odstavnom pruhu. Zato však verím, že tá Vyššia sila mi vysiela znamenia a signály, v ktorom pruhu sa mi aktuálne pôjde lepšie.
Boli časy, keď som tie znamenia nevidel a neuvažoval som nad nimi. Uviedol by som nejaký príklad, ale pochopiteľne nemám aký, lebo som si žiadne znamenie nevšimol. Dnes už je mi jasné prečo, ale márne by ste hľadali moje meno na zozname nejakej okultnej spoločnosti, ktorej magický rituál otvoril moje tretie oko odhaľujúce tajné znamenia prírody. Dokonca to nemajú na svedomí ani Coelhove knižky (pozor pozor, treba len prezerať, nech vás ani nenapadne niektorú kúpiť, lebo z toho mám províziu), pretože sa v nich jasne píše, že sám nič z opísaných praktík nemám robiť a zatiaľ nie je s kým (alebo je, len som si to zatiaľ nevšimol?). Je to oveľa jednoduchšie. Zdá sa, že to konečne pochopila aj Vyššia sila a úmerne ku kvalite môjho prijímacieho zariadenia upravila intenzitu znamení a signálov adresovaných mne.
Vždy som chcel cestovať, ale popri bežnom živote to bolo trochu zložité. Hypotéka, dovolenka, peniaze. Márne sa mi snažila Vyššia sila naznačiť, že je čas cestovať a spoznávať, márne mi pod nohy vrstvila predplatné cestovateľských časopisov. Nevidel som to, bolo treba upraviť intenzitu znamení. Vďaka finančnej kríze mi skončil projekt, nevedel som nájsť vhodný spôsob zarábania peňazí. Bolo to zložité, finančné rezervy sa míňali a nové neprichádzali. V slabej chvíľke som dokonca pripustil, že budem naozaj pracovať. Hľadal som teda prácu na internetovom pracovnom portáli. Sériou náhodných kliknutí som sa dostal k ponuke spoločnosti, ktorá v konečnom dôsledku viedla k môjmu polročnému pobytu v Ománe. Cestujem po Ománe vďaka finančnej kríze. Tomu hovorím adekvátna úprava intenzity signálu.
Ono to však nefunguje len v tom pozitívnom smere. Kradnúť sa nemá a Vyššia sila mi to intenzívne vtĺkala do hlavy prostredníctvom mojich rodičov celé detstvo. Chápal som to len tak okrajovo (hlavne v detstve mi to unikalo pomerne intenzívne), až do chvíle, keď som sa rozhodol na bicykli zdolať cestu Dona Quijota v španielskej Kastílii-La Manči. Veľkú časť mojej cesty lemovali obrovské vinice plné dozrievajúceho hrozna a ja som úspešne odolával pokušeniu trhať ich oboma rukami a s ústami plnými sladkej dužiny si nechať stekať po brade sladký mušt. Až raz som si odtrhol strapec a Vyššia sila zasiahla. Nemohla inak. Celý nasledujúci deň fúkal silný protivietor, vďaka ktorému som prešiel namiesto štandardných 90 denných kilometrov len biednych 13. A ja som pochopil, že kradnúť sa nemá.
Na začiatku zimy minulého roku som sa intenzívne chystal ísť na týždeň do Veľkej Fatry dokázať, že natočiť amatérsky film o extrémnom lyžovaní sa dá aj na Slovensku, pretože som presvedčený, že to je predovšetkým o zostrihaní filmu. Nevedel som zohnať kameru, potom kameramana, nikto tam so mnou nechcel ísť, hrozili lavíny. Keď sa na to teraz dívam, vidím v tom istý smer znamení. Ale vtedy som ho nevidel. Vyššia sila zasiahla a intenzita signálu bola adekvátna môjmu odhodlaniu prizabiť sa pri natáčaní toho filmu. Cestou do Bratislavy som havaroval som na skútri, zlomil si ruku a pochrámal nohu. Ostal som doma a nejeden z oboch slovenských festivalov horských filmov ostal o moje dielo ochudobnený.
Tieto riadky píšem, lebo som chorý a musím ležať na svojej hotelovej izbe. Dodnes som si myslel, že to je preto, že Vyššia sila mi chce naznačiť, aby som spísal všetky svoje nápady a dal ich do tohto blogu. Tento smer úvah nakoniec podporuje aj moja, v porovnaní s predchádzajúcimi mesiacmi, nepríčetná publikačná činnosť za posledné dni. Ale nie, dôvod je oveľa závažnejší. Ležím na izbe zatiaľ čo o 100 metrov ďalej na pláži obrovské dvojmetrové morské vlny posilňované vetrom demolujú pieskové hrady postavené detičkami žmurkajúcimi v nechápavom úžase. Vyššia sila opäť zasiahla, musela. Nebyť toho, že som chorý, určite by som sa snažil na tých vlnách surfovať a s mojim biednym surfovacím umením by som asi skončil s viacnásobnými fraktúrami niektorej z končatín.
Nemôžem inak než byť povďačný za to, že to Vyššia sila pochopila. Že prispôsobila intenzitu môjmu chápaniu a vnímaniu sveta. Že som schopný pochopiť jej signály a znamenia a zariadiť sa podľa nich.
Premýšľam, ako to bude v budúcnosti. Aké znamenie dostanem napríklad o tom, ktorú knihu mám čítať (minule mi jedna z ničoho nič vypadla z poličky rovno pod nohy, ale aj Spoločné čítanie považujem za znamenie vhodnej intenzity)? Alebo znamenie, že táto žena je tá pravá? Hodilo by sa dešifrovať aj znamenie na zopár čísel nejakej lotérie. Jednoducho vnímať znamenia je vec kľúčová.
Uvažujem tiež, či to tak má aj niekto ďalší. Sú ľudia schopní vnímať malé znamenia a slabé signály? Sú schopní poučiť sa z nich a zmeniť tak svoje rozhodnutia? Neviem, ale chcem veriť, že áno. A ak náhodou nie, tak Vyššia sila snáď zasiahne a zvýši intenzitu signálu. Ale musím sa priznať, že mám trocha obavu. Bojím sa toho signálu, ktorý prekoná intenzitu signálov typu InterBlue, SkyToll, Dublin, diaľnice a primäje ľudí zvážiť svoje rozhodnutia v nadchádzajúcich mesiacoch.
