Na nedávno absolvovanom firemnom školení som pri večeri sedel s jedným anglickým kolegom. Keď sme trochu pojedli a popili, začal mi rozprávať svoje zážitky z pobytu v Číne.
Napríklad o tom, ako jedna jeho kolegyňa stratila svoju mačičku a na druhý deň ju zbadala v nejakej vedľajšej uličke. Hoci by sa zdalo, že príbeh sa dobre vyvíja, malo to jeden háčik. Ten jej zvierací miláčik bol totiž zavretý v nejakej klietke. A tá firma, ktorej tá klietka patrila, nebola ani sloboda zvierat ani mestská polícia. Bola to nejaká miestna reštaurácia. Prevádzkar však bol taký milý, že jej tú mačičku predal. Bez oblohy a bez prílohy. Skrátka štastný koniec.
Iný kraj, iná chuť. Psi by asi o tom vedeli rozprávať. Myslím tie čínske (poťažmo tie z Valaskej). Keďže ja nie som psíčkar, to, že sú tam na miestnom jedálničku ma až tak neberie. A keby som si trochu vypil, možno by som aj okoštoval. Kolegova príhoda však mala trošku onakvejšiu pointu. Číňania vraj veria v to, že adrenalín zlepšuje chuť mäsa - je vraj také akési sladkejšie a chutnejšie. No schválne, nejaké tipy ako to psie mäsko urobiť chutnejším? Poviem Vám teda, že nič moc. Predtým, než ich zabijú, poriadne ich palicou zmlátia.
Možno teraz niektorí z nás ohŕňajú nosom nad tým, akí sú ti Číňania barbari. A možno, že v rovnakom čase nejaký arabský bloger práve píše o tom, ako my primitívni Europánia požierame prasatá, ktoré sa celý život válajú vo svojich vlastných sračkách. No ale povedzte, odolali by ste bravčovému rezňu so zemiakovým šalátom? Ja teda nie - salaj malejkum.
