No a keď človek denodenne trávi skoro 2 hodiny v hustej mestskej pražskej premávke a sem tam dá dlhšiu cestu naprieč celu republikou, môže sa na stretnutie s ním tešiť každodenne.
Kto to vlastne je?
Ten, čo mi za zadkom vytrubuje, keď dávam v pomalej kolóne stojac pred križovatkou, na ktorej je červená a ďalšie štyri autá predo mnou, prednosť chudákovi, ktorý sa beznádejne snaží vtesnať do davu z vedľajšej cesty.
Ten, čo mi predvádza svoj klaksón, keď sa ja chudák neviem dostať z vedľajšej cesty do pomaly sa linúcej kolóny na hlavnej, keďže jemu typologicky podobné stvorenia si ma chcú práve vychutnať, prípadne ma rovno obíde, a to po chodníku (ako pán taxikár toť nedávno).
Ten, čo sa najprv nechá na diaľnici predbehnúť (zväčša cestou do kopca), aby si to so mnou o pár kilometrov ďalej rozdal a s pýchou sa zase ujal vedenia. A takto sa vystriedame v čele pelotónu aspoň 3-4 krát. Akurát, že ja stále idem na tempomat konštantnou rýchlosťou.
Ale toto sú len takí magorkovia. Ozajstného magora stretnete za zákrutou v protismere pol metra vo vašom pruhu, v horšom prípade predbiehajúceho (kde pol metra stačiť určite nebude). Alebo tiež na diaľnici predbiehajúceho vo vysokej rýchlosti cez ľavý, prípadne odstavný pruh.
A v takýchto chvíľach si občas nehumanisticky poviem, že by mal celkom potešilo vidieť takéhoto týpka o pár kilometrov ďalej dole strechou v jarku. Zatiaľ som to "potešenie" nemal. Rovnako sa však aj zamýšľam nad tým, či by som v takomto prípade zastavil a poskytol mu napríklad prvú pomoc.
Hm, dilema. Pokiaľ by ale bolo jasné (čo asi nie je nikdy), že sa Schumacher vybúral sám a žiadne iné auto by s ním v tom jarku nebolo, asi by som sa na neho vykašlal. A to aj s tým rizikom, že neposkytnutie pomoci je pravdepodobne trestným činom a teoreticky by som mohol ísť kvôli tomu do lochu.
Ale čisto z praktického hľadiska. Bolo by normálne zachraňovať niekoho, kto by mohol byť mojím potencionálnym vrahom?
