Myslel som, že to spraví návšteva toalety. Nespravila. Keď som sa postavil, tupá bolesť sa z oblasti brucha presťahovala do ľavej polovici chrbta. A bola stále silnejšia. Nie neznesiteľná, ale dosť nepríjemná. Keďže som s podobnými príznakmi nedávno zažil iného kolegu tesne pre mítingom, tipoval som to tiež na drobnú obličkovu príhodu.
Keď silnejúci tlak po zhruba štvrťhodinke neprestával, odhodlal som sa po prvýkrat v živote zavolať záchranku. A prvý trapas bol na svete. Keď asi za 10 minút dorazila, bolesť bola fuč. Cítil som sa trápne, ale dohodli sme sa, že ma predsa len zoberú na vyšetrenie. Dosť blbý pocit sedieť "bez dôvodu" v húkajúcej sanitke ženúcej sa mestom (vždy keď ich človek vidí, myslí si, aké vážne prípady musia prevážať).
Slečna v sanitke (neodvážim sa ju nazvať zdravotníčkou) mi zmerala tlak. 150/110...no aspoň niečo, hovorím si v duchu "uspokojene". Doktor sa jej pýta na môj pulz. "Šesťdesiat? Sedemdesiat?", odpovie dievčina. "No to je teda set sakramentský rozdiel", napomenie ju. Slečna mi teda ešte meria pulz. 72, v norme.
Na urológii poslušne sedím a čakám, až pokým ma nevyzvú "darovať" moč. Keď je kelímok naplnený, zatiahnem za nejakú šnúrku. Záchod nesplachuje, zato počujem silné vyzváňanie zvončeku v sesterni. Rýcho zatiahnem za tú správnu šnúrku a nenápadne a hlavne rýchlo opúšťam miesto činu - ja nič, ja muzikant.
Vzorku nikto nechce a tak si ju strážim položenú pod nohami. Mám more času pozorovať po chodbách sa prechádzajúceho osadenstvo lôžkového oddelenia. Nič povzbudzujúce. Každý druhý si so sebou vláči vlastné vrecúško s vývodom. Bože, snáď takto raz neskončím. Jemne retardovaná slečna s chýbajúcim predným zubom okolo mňa nenápadne vykračuje sem a tam a nahlas si opakuje svoje veľké trápenia...už tretí klistír za dva dni a ako ju nikto nemá rád. Sorry, ja tu nehľadám nevestu.
Z čoho som trochu zarazený je správanie sestričiek k pacientom. Pripadá mi dosť hrubé, až grobiánske. Samozrejme je to môj subjektívny dojem. Viem si predstaviť, že toho majú veľa a že aj niektorí pacienti asi vedia pekne otráviť život. Predsa len. Na sesterni, vedľa ktorej sedím, zazvoní zvonec. Pacient niečo chce, sestrička hovorí, že teraz nemá čas. "Ak si myslíte, že Vám tak bude lepšie, tak si ľahnite na zem", ukončuje dialóg odbornou radou. Po chvíli zazriem starého pána, ako sa za pomoci barlí veľmi ťažkým krokom dostáva k sesterni. Za 10 minút tú chodbu zvláda. Chce lieky. Setra mu oznamuje, že jej kolegyňa už chodí po izbách, nech sa teda vráti. Dedo je zúfalý. "Prečo ste ku mne také zlé, čo som Vám urobil?", pýta sa s hnevom v hlase. "Ale my nie sme zlé", dostáva odpoveď. Začínam mať tohto prostredia plné zuby.
Po hodine ma posielajú na RTG. Chcem niekomu odovzdať vzorku moču, nikto o ňu nemá záujem. Tak ju nechávam na stolíku pri sesterni s vierou, že sa jej dostane dobrého zaobchádzania a že mi ju nevymenia so vzorkou nejakého iného pacienta s divokou diagnózou. Doma by sa to ťažko vysvetľovalo.
RTG ide rýchlo, prehliadam si snímok. To čo impulzívne identifikujem ako obrovský obličkový kameň, je s veľkou pravdepodobnosťou bedrový kĺb. Ok, čítanie snímku nechám na doktora. V 105-tej minúte môjho pobytu na oddelení ma príjma. Ultrazvuk je čistý, rovnako aj vzorka moču (ak bola moja). Hurá, som zdravý! Ale čo tu potom robím? Už len vypisujeme papiere. "A máte zaplatený poplatok?", pýta sa doktor. Nemám, ale to pre mňa nie je problém. Vlastne je. V peňaženke mám len tisícku, automaty fungujú na mince. Doktor ma vyháňa k hlavnému vchodu, kde je menička. Super. Akurát, že berie len stovky a dvestovky. Tažke ešte nájsť lekáreň a pokúsiť sa tú tisícku rozmeniť.
Všetko sa zvládlo, taxíkom sa odvážam do práce, upracem stôl a idem domov. S hlúpym pocitom simulanta a ľútosti nad strateným časom. Ale žijem, čo zas nie je v tomto kontexte až tak malicherná správa.
Streda dopoludnie, čas okolo desiatej. Idem na toaletu a dostal som ho, parchanta. Bez toho, že by som išiel do detailov čo a ako, medzi prstami už skúmam maličký, asi 2 milimetrový obličkový kamienok. Tak to tebe vďačím za ten krásny utorkový večer. Opatrne ho umývam a balím do papiera, aby som ho doma ukázal aj rodinke. Určite bude zvedavá (hm, nebola).
PS
Tento príbeh sa nestal v nemocnici na okraji mesta, ale vo FN Bulovka v Prahe.
