S mojou prvou sovou som sa stretol ako šesťročný. Bol studený zimný podvečer, vonku snežilo a fúkal silný vietor. V kuchyni bolo príjemne teplúčko a okolo stola sedela celá naša rodina. Uprostred stola ťapša plná pečenej švábky a vedľa veľká misa kyslej kapusty. Všetci sme boli zaujatí jedlom, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Do kuchyne vstúpila uzimená a uplakaná sesternica Erika a prosila nás o pomoc. Vraj pred ich dverami niečo veľké strašne syčí a ona sa bojí ísť domov. Keď sa môj starší brat povypytoval, ako to "čudo" vypadá, zobral fiľpas /košík na zemiaky/ a vybral sa na lov. Za chvíľu sa vrátil domov s krásnym, obrovským výrom. Výr bol nervózny a veľmi nebezpečný. Keď sme si ho lepšie prehliadli, zistili sme, že je poranený. Otec mu pripravil v maštali klietku a všetci sme sa mu snažili pomôcť. No poranenie bolo silnejšie a výr o pár dní uhynul. Bolo mi za ním veľmi smutno. Chceli sme ho pochovať, no brat to nedovolil a dal ho vypreparovať. Dlhé roky zdobil chodbu rodičovského domu nádherný výr.
Príbeh s druhou sovou môjho života mal trochu veselší koniec. U nás v dedine bola medzi chlapcami veľká móda chovať dravce. Môj brat nechcel zaostávať a tiež si zabezpečil sovu. Bola iba v páperí - ako malé kurčiatko a museli sme sa o ňu veľmi starať. Sova dostala meno Bubo. Bubo bol životaschopný a s bratom sme z neho vychovali krásneho dravca. Keď už začínal lietať, vypustili sme ho na pôjd, kde mal prítmie a veľký priestor na lietanie. Na ulici už nečvirikali vrabce, lebo všetky sme ulovili pre Buba. Keď sa nám nedarilo, potajomky sme zašli do chladničky a odrezali kus mäsa, pripraveného na nedeľný obed. Mama našťastie nič nezbadala, lebo ináč by bolo po našej sove. Bubo bol veľmi učenlivý. Stačilo zapískať, vystrieť ruku a za chvíľu už na nej sedel a čakal na potravu. Rástol ako z vody a my sme mu už nestačili strieľať vrabce a chytať myši. Otec si to všimol a pomohol mu. Raz, keď sme prišli zo školy, ponáhľali sme sa ku Bubovi. Pískali sme, volali, no on sa nehlásil. Až potom sme zbadali otvorené okno, ktorým Bubo vyletel. Dlho som to otcovi zazlieval, no teraz som mu vďačný za to, že ho vypustil na slobodu. Bubo sa ešte niekoľko krát ukázal na našom dvore, no potom zmizol. Mal to v prírode určite ťažké, no verím, že prežil.
Na ďalšie stretnutie so sovou som čakal takmer tridsať rokov a veru ma poriadne vystrašila. Staral som sa o chatu v malebnom prostredí Nízkych Tatier. Chodil som ju pravidelne kontrolovať, nakoľko tam operovala skupina zlodejov. Do našej chaty sa vlámali minimálne päť krát. Raz podvečer odomknem dvere na chate, zasvietim a takmer som neveril vlastným očiam. Všade bolo veľa popola, všetko bolo poprevracané, porazhadzované. Cúvol som a siahol som po mobile, že zavolám policajtov. Začal som vytáčať 158, keď sa zrazu v rohu chaty niečo pohlo. V tej chvíli by ste sa mi nedorezali ani kvapky krvi. V kúte bola pričupená veľká sova, ktorá vletela do chaty cez komín krbu. Zrejme som ju oslepil svetlom, gúľala na mňa obrovskými očami a nebezpečne syčala. Zhasol som svetlo, znovu som zasvietil a rýchlo som ju chytil za krídla. Bola mocná, no zvládol som to. Vyniesol som ju z chaty a vypustil som ju na slobodu. Vzlietla, vďačne mi zakrúžlila nad hlavou a už jej nebolo. Až vtedy som si uvedomil, ako ma tá krásna sova vystrašila. No pocit, že som ju zachránil, stál za to.
O pár týždňov neskôr prišli na chatu hostia. Bola zima, a tak som im chcel pomôcť zakúriť do krbu. Nedarilo sa nám, fúkali sme do ohňa, no dym namiesto toho, aby šiel do komína, valil sa do izby. Ešte sa mi to nikdy nestalo, lebo komín je vysoký a má veľmi dobrý ťah. Keď už bola plná chata dymu, zrazu v komíne niečo zašuchotalo a bác. Do krbu spadlo niečo veľké, pohnieždilo sa to a vyletelo cez otvorené dvere. Všetci sme takmer onemeli a potom sme sa hlasno rozrehotali. Tá sova nás poriadne vystrašila!
