Pavel Bunčák sa narodil 4. marca 1915 v Skalici. Pôsobil ako redaktor a vysokoškolský pedagóg, bol však v prvom rade básnikom. Knižne debutoval zbierkou nadrealistických básní Neusínaj, zažni slnko (1941). Časom sa odpútal od nadrealistickej poetiky a priklonil sa k meditatívne ladenej a citovo zafarbenej reflexívnej poézii. Zomrel 5. januára 2000 v Bratislave.
Vo svojej knižnici mám tri zväzky jeho poézie: zbierku Škola nostalgie z roku 1987 (ilustrovanú básnikovým synom Pavlom Bunčákom), pekný výber z jeho tvorby s názvom Záhradník snov (2000) a zbierku Spáč s kvetinou (1978), ktorú mám najradšej.
Táto moja obľúbená zbierka možno nepatrí k vrcholom Bunčákovho diela, ale dostala sa ku mne v správnom čase - v období, keď som sa ako mladý človek intenzívne zoznamoval s poéziou. Navyše, zbierka vyšla v edícii Nová poézia vydavateľstva Slovenský spisovateľ, ktorú doteraz považujem za vzorovú. Knižky z tejto edície sa mi páčia z viacerých hľadísk (zaujímavý formát, pevná šitá väzba s prebalom, na ktorom je farebná ilustrácia i stručná informácia o autorovi, kvalitné polygrafické spracovanie). Odhliadnuc od obsahu, tak nejako by sa podľa mňa mala vydávať poézia.
Na záver svojej malej spomienky na básnika Pavla Bunčáka uvediem aspoň krátky úryvok z jeho básne Vyznanie: „Potrebujem lásku ako slnce, / ktoré víťazí dnes a zasa, / je to moja ochrana / a spása."
