Rozhodujem sa pre prechádzku v prírode. Do najbližšieho lesa to nemám ďaleko, vidím ho z okna. Treba mi prejsť cez dve ulice, železničnú trať a lúku a som na mieste.Zhlboka vdychujem čerstvý vzduch, rozhliadam sa, hľadám pekné kamienky, samorasty, prírodniny. Zbieram žalude a fotografujem…Z opačnej strany lesíka sú polia. Cestou tam nechtiac vyplaším srnku. Znova fotím a čakám na dobrý vietor, aby som mohol vypustiť šarkana. Čo na tom, že som už prekročil štyridsiatku, keď jeho let je taký fascinujúci!Vraciam sa domov, plný dojmov a nápadov, plný znakov. Možno napíšem báseň… Beriem do rúk novú knihu svojho básnického priateľa Teodora Križku s príznačným názvom Srdce Sizyfos. Obsahuje spomienkové zápisky, eseje a úvahy, ktoré sú doplnené citátmi i veršami. Čítam a mám radosť z krásy, múdrosti i otvorenosti jeho vyjadrení. Umenie ako spôsob života!Večer si zapínam televíziu. V správach je aj tentoraz viac úmrtí ako narodení, viac násilia ako milosrdenstva, viac fiškálstva ako pravdy. A v hlavnom večernom programe sa opäť predvádzajú údajné hviezdy z ľudu. Som mierne rozladený, ale zachraňuje to dokument na Dvojke.A čo potom? Nikdy nezabudnem (dúfam) na inštrukcie, ktoré mi v detstve dávala mama: umyť sa, pomodliť a spať!
