Cesta k bráne

Táto brána je zaiste úzka, pritesná pre závistlivcov, pyšnivcov, podvodníkov či mamonárov. Ich veľké hlavy a bruchá sa cez ňu nijako nepretlačia. Na druhú stranu sa dostane len človek ochotný skloniť sa pred tajomstvom života a večnosti, ochotný odhodiť zbytočnú záťaž a rozdať to, čo má, potom vziať na seba kríž, teda zodpovednosť za svoj život a svoje konanie. Je to brána, cez ktorú dokáže prejsť iba človek s veľkým srdcom. Brána: ucho ihly.Ale ako sa k nej dostať? Ako nezablúdiť, nepadnúť do ničoty? Človek sa tak často ocitá v pochybnostiach, akoby na krížnych cestách, na rozhraní. Balansuje, váha, hľadá, aj keď možno podvedome, zmysel a cieľ života. Túži po šťastí. A občas sa mu zdá, že ide za niečím, čo ani nejestvuje. Podlieha smútku a únave z každodennosti, vyhýba sa otázkam, ktoré ho presahujú.No predsa – čo sa začalo, musí sa aj skončiť. Pozemská existencia má dva rôzne východy: väčší smeruje do tmy, ale cez ten omnoho menší a ťažšie dosiahnuteľný preniká až k nám akési svetlo. Za ním treba ísť!