Tykanie, vykanie, onikanie

Staršie generácie boli naučené rovesníkom tykať, rodičom vykať a starým rodičom onikať. Moja generácia, až na výnimky, už onikanie nepoužíva – rodičom tykáme a starým rodičom vykáme. Zato dnes mladí ľudia tykajú aj svojim starým rodičom, vykajú iba niektorým neznámym ľuďom a nadriadeným. A tí najmladší sú zväčša vychovávaní tak, že budú tuším aj v dospelosti každému drzo tykať.Nepáči sa mi ten posun. Nepovažujem ho totiž za prejav slobody (veď súdruhovia si tykajú) ani väčšej sebadôvery, ale skôr vulgarizácie a straty zmyslu pre autoritu. Vytráca sa z nás a spomedzi nás vzájomná úcta, naše mravy upadajú a hrubnú a spolu s nimi i náš jazyk.Som odporcom formalizmu, neznášam faloš a sluhovstvo, vyznávam rovnosť všetkých ľudí. Ale rovnosť neznamená rovnakosť. Sme rozdielni, osobití, tvoriví – svedčí o tom aj (zanikajúce) bohatstvo nášho jazyka.Slušné správanie, ohľaduplnosť a dobré spôsoby nie sú prejavom slabosti, práve naopak.