Keď som sa prvý krát postavila na benzínku s batohom na chrbte, príručnou batožinou na ramene, so švajčiarskym nožom v ľavom a s kaserom v pravom vrecku a obzrela sa navôkol, prešiel mi mráz po chrbte. Mala som naštudovaný manuál stopára. Nikdy nehovoriť kam idem ja, ale spýtať sa kam ide on. Na ceduli mať len označenie hlavnej cesty. Nenosiť slnečné okuliare, nech aj ja pôsobím dôveryhodne. Naozaj to idem robiť? Všetci predsa hovoria aké je to nebezpečné...
Nepatrím k tím ľudom, ktorí súdia knihu podľa obalu. Ale ak je ten obal vskutku nevkusný... Viete ako zistíte, že je čistota domácnosti naozaj zanedbaná? Keď pod prachom na čistiacich prostriedkoch nevidieť ich názov. Vitajte v Yeppoon!
Migrujem na sever ako tunajšie veľryby a delfíny (ktoré som stále nevidela, pozn. autora), za teplejším morom a tropickým podnebím. S pribúdajúcimi kilometrami sa zvyšuje teplota a vlhkosť vzduchu, zhoršuje sa „aussie“ akcent. Cieľová stanica je Cairns.
„Spoznáte ma podľa toho, že budem ten najkrajší chlapík na letisku s ceduľou v ruke, zlatými vlasmi, zlatým opálením a zlatým úsmevom" , napísal do sms náš hostiteľ v Gold Coaste, predtým než sme sa nalodili do lietadla v Sydney. To, že bude tento popis myslieť austrálsky Srbo-Venezuelčan doslovne, som nepredpokladala. Zlaté vlasy sa dajú s peroxidom ešte ako tak docieliť, to som tak nejako logicko-konštruktívnou dedukciou a s pomocou ženského šiesteho zmyslu vycítila. Z malinkej časti pomohla zrejme aj profilová fotka. No zlatý úsmev som si popravde vysvetľovala metaforickejšie. Aj takto sa môže začínať jedna z najbláznivejších skúsenosti s couchsurfingom.
Pláže v bezprostrednom okolí Melbourne sú skutočne prekrásne. Surfisti tu ešte v čase pomaly plížiacej sa zimy zdolávajú niekoľko metrové vlny za západu slnka. Len po dvojhodinovej ceste od centra Melbourne je človek v jednej z najznámejších oblastí, Mornington Peninsula, preslávenej predovšetkým krásnymi vinicami obkolesenými práve malými, bezvýznamnými plážami. I keď pláže sú tu fenomenálne, skutočnými pokladmi juhovýchodu Austrálie sú národné parky, ich fauna a flóra.
Ešteže v lietadle podávajú to víno. S mojou hyperaktivitou by som tých dvadsaťpäť hodín na letisku, v lietadle a tie prestupy prežila len ťažko. Na moje veľké šťastie vedľa mňa nikto nesedel (ono, kto by letel v zime do Austrálie...!), takže som sa mohla vystrieť cez dve sedačky. Za ten deň po lietadlách a letiskách som vymyslela toľko nových a krásnych polôh ako sa poskladať, že by sa o tom dala napísať kniha. Lietadlová Kamasutra, s týmto názvom by zrejme mala aj celkom dobru predajnosť...
