Dlhý tieň veľkého lustra

Po poškodení elektroinštalácie ho bolo potrebné zvesiť, a vtedy sa pri demontáži roztrhli závesné laná a tresk! Zostala len kopa mosadze, krištáľu a zlata. Bolo ho treba zachrániť, a tak sa ho ujali reštaurátori. Jeden z nich si na túto mravčiu prácu takto spomína:„Pomaličky, pomaličky som odstraňoval zlatenie o fermež. Na niektorých miestach bolmixtion taký odolný, že skôr povoľoval kov. Zhotovil som si kefky, ktorými som pôvodnú úpravu odstraňoval. Postupne som odhaľoval nielen materiál,ale aj umeleckú hodnotu ukrytú pod zlatom. Preniesol som sa o sto rokov do minulosti, keď bol luster v r. 1880 odliaty v Szegedine. Dostával som sa k k jeho tvorcovi. Videl som ho pred sebou. Snažil som sa ho pochopiť. Prečo ten-ktorý prvok urobil alebo umiestnil práve tak, a nie ináč. Obdivoval som tú precíznosť, skúmal centimeter po centimetri. Musel mať zlaté ruky, a nielen ruky. Srdce.“ Reštaurátor musí byť trpezlivý, no tento mal nepokoj v rukách. Bol to človeks čiernymi rukami a s čistou dušou. Povedal si, že aj keby sa mal vrátiť z druhého sveta, tak tú prácu dokončí. A veru dokončil. Sedemdesiatdva svietidiel štyri a pol metra vysokého lustra žiari ďalej pod kopulou obydlia múz. Pokojne potichu, akoby sa nič nestalo.