ak vo svojom živote hľadáme niečo veľké a neskutočné, iste sme zabudli otvoriť oči. pretože šťastie často znamená uvidieť jednoduché veci.
bolo to nedávno. mala som zvláštne obdobie. bolo veľa vecí, ktoré mi prinášali radosť, ale vidina vlastných problémov a nie dokonalo šťasné dni mi bránili tešiť sa zo života naplno. pár dní dozadu nastala tá pravá jar. vytiahla som z pivnice bicykel a začala ho opäť používať ako dopravný prostriedok - všade rýchlo, zadarmo a prakticky. len táto jazda na bicykli ma tešila. vietor prečesáva vlasy a príjemne naráža do tváre, žiadne nervózne tetušky v autobuse, ani nič podobné. keďže pešo by to trvalo trošku dlhšie, až bicykel ma doviezol do prírody. neďaleko od domu kde bývam je váh. medzi váhom a jeho ramenom je ostrovček s perfišným miestom na čilovanie (oddych). len tak som si tam chodila každý deň a ležala v tráve, počúvala ako sa rozčvirikali vtáčiky, cítila prvé jarné slnko, vôňu lesa a obrovský kľud. uvedomila som si aká dokonalosť je v týchto obyčajných veciach a mala som tak dobrú náladu. z čoho? ..malé veci, ktoré robia veľké veci.
na víkend som bola doma, s rodinou. rodičia boli odcestovaní. málokedy si uvedomujeme, pretože to často bereme ako samozrejmosť, aká krásna a nezištná je súrodenecká láska. keď sa človek odsťahuje z rodného domu, je s viacerými ľuďmi v častejšom kontakte ako práve s tými najbližšími - súrodencami. a predsa sa máte tak radi. to je láska, ktorá len tak nevyšumí. keď mi môj najmladší brat po víkende strávenom spolu volá v pondelok zo školy do odchádzajúceho vlaku, že kedy znovu prídem, lebo je somnou vždy tak dobre a že mu už chýbam a že ma ľúbi, uvedomila som si aká som šťastná. aké mám šťastie že mám okolo seba takýchto ľudí a ako veľmi šťastnou ma robia. tento bráško ma 13 rokov, mala by ním trieskať puberta a o citoch by moc rozprávať nemal. malé veci, ktoré robia veľké veci. buďme vďačný za všetky maličkosti a budeme oveľa šťastnejší.
