Chut nieco rozbit, nieco hodit o zem, do niecoho kopnut. Viac zo seba nedostanes.. Lenze sila na vyjadrenie emocii uz nezostala. Strasny vztek!
Svoju bezmocnost som vypustila uboho. Horuce slzy mi stekali po licach, napriek tomu ze som sa ich snazila zatlacat. Sebalutost? Nie, beznadej.. Nebolo mi luto toho, ze JA som si nesplnila ciel. Bolo mi velmi luto, ze aj ked som na tom ihrisku stravila 39 minut, nedokazala som naplnit timovy ciel. Treneri pre nas cele noci pripravovali systemy superov, taktiku, scouting superovych hracok.. spravili pre nas vsetko. Najuzasnejsi fanusikovia, ktori sa pre nas trepali az sem, povzbudzovali nas kazdu minutu zapasu a dokonca aj celu dobu pomimo neho. Ludia mi pisali spravy na fecebooku, ti najblizsi, aj ti uplne cudzi. Povzbudzovali ma, drzali palce, nabadali ma aby som mala stale hlavu hore a isla dalej a dalej. Z tychto ludi mam zimomriavky. Dakujem im naozaj za vsetko!
Modrym krteckovym uteracikom a macikovymi prstami som si utierala slzy z lic, ale kedze som nemala dostatok vole, neposlusne stekali nadalej. Nesplinili sme ciel. Nesplnil sme ciel ku ktoreho dosiahnutiu nam chybalo tak malo. Tak malo! Jeden doskok, jedna sestka, jedna trojka, jedno premenenie spod kosa, jedna presnejsia prihravka. Jeden stupen koncentracie viac.. Medzi uspechom a neuspechom je taka tenka ciara. Taky maly rozdiel. Avsak vyhrat moze len jeden. Vzdy vyhra len jeden. Ale koli tomu jednemu vitaznemu pocitu trenuju vsetci.
Trenovali sme vela, trenovali sme tvrdo, predsa to nestacilo. Cele leto sme travili v telocvicni a napriek tomu sme na ciel nedosiahli.. Avsak nelutujem ani sekundu stravenu trenovanim, zatial co si ostatni rovesnici uzivali leto a prazdniny. Ja som si prazdniny uzivala plnymi duskami. Travila som volny cas s basketballom a basketball predsa milujem.
Stravila som tolko casu s ludmi ktorych fakt milujem. So svojim timom. Nedokazem napisat co citim. Kto uz bol niekedy sucastou teamworku vie o com hovorim.
Viera a nadej. Tieto slova su podstatou celeho bytia na zemi. Aj ked bohuzial uz treti krat musime davat hlavy hore, nemame na vyber. Cakaju nas este dva zapasy a jedine co nam ostava je verit. Verit v uspech a vo svoje sily, ktore sme nadobudli tvrdou pracou. Mat tu nadej. Aj ked sme nesplnili primarny ciel, teraz treba nastolit novy. Deviate miesto a basta!
Do konca sampionatu ostavaju 4 dni. Potom sa to skonci.. kazdy pojde naspat domov. Na toto ani nechcem mysliet, lebo budem este minimalne tyzden v nostalgickych depresiach.. Ale o to tu teraz nejde J Mame styri dni na to, aby sme si uzili posledne chvile spolocneho bytia ako team. Mame styri dni na to, aby sme ukazali, ze cela ta praca na nieco bola. Mame styri dni aby sme sa svojim prejavom odvdacili vsetkym tym ludom co nam aj napriek prehram veria, ktori nas maju radi J
Ja osobne som si z poslednych dni zobrala vela. A este si len zoberem.. Vela skusenosti, inspiracie, chuti do trenovania.. Zistila som aka som rada ze som Slovenka. Ze patrim medzi 5 milionov ludi, ktori sa dokazu spojit pre jedno. Posledne dni som to naozaj citila!
Aj ked sa mi to pise tazko a hlavne je mi to uz blbe, kedze je to po treti krat –> HLAVU HORE! Svet stale stoji, tak musime ist dalej!
