Na druhom konci ulice sa pohybujú tiene po stĺpoch veľkého domu a pomedzi tmavé postavy bliká svetlo neveľkej vatry. Pár postáv tam posedáva okolo zhasínajúceho plameňa. Peter sa mimovoľne pridáva k nim. Prítomnosť ľudí a sálajúceho tepla je príjemná. Zpoza rohu však počuť šramot a výkriky. Chrámová stráž strká medzi sebou zbitého človeka. Ktosi odrazu skríkol: - „ Veď to je ten, čo chcel zbúrať chrám!“ – Peter sa striasol a schúlil sa ešte viac. V šere sa mihla dôverne známa tvár. Stlačený medzi nejakými dvomi trhovníkmi, začal sa mrviť a pokúšal sa rýchlo vstať. V tom zhone potkla sa oň akási žena a džbán, čo niesla, sa rozbil na márne kúsky. V tom zmätku ale zazrela jeho tvár a zvrieskla:- „ Aj ty si s ním bol, videla som ťa!“- Peter sa strachom pomiatol. V snahe čo najskôr utiecť z tohto miesta klame, zapiera na trikrát, ako mu bolo povedané. Skoro v tej istej chvíli ho pichne hrozná výčitka a núti ho utiecť z toho miesta, až sa nakoniec ocitne za mestskou bránou. Padá na tvár a plače ako dieťa. –Práve v tom čase vyvádza Ježiša z pevnosti Antónia po zuby ozbrojená rímska kohorta. Prediera sa ulicou, plnou zúriacej luzy. Čo človek, to krvilačná šelma. Rýhlo zabudli ako pred pár dňami poskakujúc popri mestskej bráne vykrikovali svoje hosanna Synovi Dávida. A teraz, po verdikte Piláta, keď sa tesnou ulicou vydal sprievod z mesta von, chechtá sa a reve, posmieva sa tomu, ako ťarcha dreva zráža k zemi muža bolesti. Odrazu zasvieti nad hlavami ukrutníkov biely fľak. Zúriacim zástupom sa smelo prediera drobná žena a nad hlavou drží bielu šatku. Nedbá, že do nej kde-kto strká a že na ňu pokrikuje. Je pri cieli a mlčky kladie na krvavú tvár chladné plátno. Nič nehovorí ani ona, ani On, len oči sa im stretnú na pár okamihov a ona sa zas stratí v dave. Navždy. - Nik nevie kto to bol alebo čia bola táto žena. Len ktosi si vymyslel, že sa mohla volať Veronika, keď vykonala taký čin, hodný najvernejšieho učeníka.Nik o nej nič a nikde nenapísal, ale jej skutok zostal v mysliach ľudí celé stáročia, lebo bol taký grandiózny vo svojej jednoduchosti, že Pán nemohol dopustiť, aby sa len tak stratil v plynúcom čase. Nauč nás nebáť sa, Veronika, a nestarať sa o chválu, keď niečo dobré vykonáme!–––
4. apr 2012 o 09:45
(upravené 4. apr 2012 o 12:12)
Páči sa: 0x
Prečítané: 362x
Veronika
Všetci sa rozutekali. Strachom pomýlení sa rozpŕchli po kútoch nočného mesta. Aj Peter si zahalil tvár a vyplašený blúdi ulicami. Tak blízko bol pravde a nič nechápal. Brieždenie ho zastihlo pred akýmsi cudzím domom. Hlava mu treští, myšlienky tlačia k zemi a chlad mu preniká celé telo.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)