Názory sa rôznia, od tých, ktoré znejú v stopercentne súhlasnom tóne s Pavlom Pospíšilom, cez tie, ktoré súhlasia v niektorých veciach (napríklad okrádanie zákazníka majiteľom prostredníctvom účtovania – v cudzine samozrejmých – ochucovadiel, ako napríklad kečupu, horčice, oleja, octu atď) a v niektorých sa nezhodnú (napríklad v tom, že na Slovensku nemáme ani jednu jedinú slušnú reštauráciu); až po názory, ktoré spovedaného kuchára označujú za „bohorovného trpáka“, „čechouna“, či „šaška“. Môj pohľad na túto záležitosť leží niekde uprostred. Rozhodne nemôžem súhlasiť s pánom Pospíšilom v tom, že sa v našej krajine nenájde jediná reštaurácia, ktorá by nespĺňala atribúty slušného pohostinstva na úrovni hodnej zákazníka, ktorý vyžaduje istý štandard. Reštaurácia na úrovni pre mňa – bežného spotrebiteľa, ktorý však vyžaduje istú kultúru aj v reštauračnom stravovaní, predstavuje podnik, v ktorom…
- ma obslúži slušný, upravený a ochotný personál, ktorý sa pozdraví aj poďakuje za prepitné, neváha hosťovi vyhovieť v jeho požiadavke, VŽDY prinesie čistý a lesknúci sa príbor, počká kým si zákazník vyberie jedlo, je pripravený poradiť mu v prípade záujmu o vegetariánske jedlo, o špeciálne prísady aj ohľadne iných vecí súvisiacich s reštauráciou
- ma obklopuje príjemné, čisté prostredie, s hudbou, ktorá neruší moju konverzáciu s partnerom, s primeranými, negýčovitými ozdobami (či už miestnosti, alebo stola), s neutrálnym sviežim vzduchom, ktorý môže prerušiť iba lahodná vôňa jedla
- je čistá a uzamykateľná toaleta, v ktorej je mydlo, papier, sušič alebo čistý uterák na ruky samozrejmosťou
- mám na výber z primeraného množstva jedál, v primeranej veľkosti porcie, ktorú mi v prípade, že si chcem zvyšné jedlo zobrať so sebou, bezplatne zabalia; na prípravu jedál sa používajú originálne, čerstvé a čisté suroviny (napríklad na pizzu sa nedá najlacnejšia saláma z neďalekého hypermarketu, ale pravá talianska šunka, nenatrhajú mi tam namiesto rukoly špenát s vierou, že neviem čo je rukola a teda to nerozoznám a podobne)
- mám ZADARMO k dispozícii základné ochucovadlá, primerane k druhu jedla – čiže napríklad k zeleninovému šalátu balzamikový ocot, olivový olej, koreninový olivový olej a iné
- mám ZADARMO k čaju med, citrón, biely cukor, hnedý cukor a ku káve smotanu, cukor, vodu a malý keksík, prípadne čokoládu
Dalo by sa menovať ešte viac vecí, ale to už by som zachádzala do detailov a preto ostaňme radšej pri tom elementárnom základe, ktorý by mala spĺňať každá slušná, dobrá reštaurácia. Ako jediná z reštaurácií, ktoré som doteraz navštívila, tento štandard na sto percent spĺňa jedna nemenovaná talianska reštaurácia priamo v meste môjho štúdia – v Ružomberku. Pre mňa, aj pre mnohých iných. Nepotrebujem totiž damaškové obrúsky, flambované býčie semmeníky na púpavovom mede s figovo-šafránovou omáčkou, či menu za cenu piatich menu v obyčajnej slušnej reštaurácii.
Plne súhlasím s názormi, ktoré vypovedajú, že značnú časť našich pohostinstiev vlastní istá skupina ľudí so zámerom preprať v nich peniaze, ďalšiu časť vlastnia ľudia, ktorým ide o imidž a hrajú sa na profesionálov, ktorí majú kultúru stravovania v malíčku a pritom ani nevedia upiecť vlastný chlieb, či podávať vyššie spomínané prísady grátis. A najväčšiu časť, bohužiaľ, vlastnia -doslova- lakomí hlupáci, ktorí si ani najmenej nevážia zákazníka, snažia sa ho okradnúť na každom zemiaku a nakupujú najlacnejšie a najnekvalitnejšie polotovary z obchodných reťazcov, ktoré následne zveria do rúk „kuchárom“, ktorí z nich „uvaria“ (maximálne zohrejú v mikrovlnke, upražia vo fritéze, zapečú v rúre, poprípade nakrájajú a polejú sójovou omáčkou) hotové zázraky, ktoré nechutia, nevoňajú a sú v konečnom dôsledku pridrahé. Takéto „pochúťky“ potom hosťovi na špinavý obrus položí čašník, ktorý hovorí lámanou slovenčinou, donesie skazené pivo, pri platení vezme všetky peniaze, bez toho aby výdavok priniesol naspäť (vydať priamo pri stole je nemysliteľné, veď nenosí so sebou ťažkú peňaženku). A keď sa ho zákazník (v tomto konkrétnom prípade, ktorý uvádzam, bol platiacim môj brat a odohralo sa to v Bratislave) spýta na výdavok, čašník začne na celú miestnosť vrieskať, že aký výdavok, že však tých 5 eur je jeho prepitné. Za zlú obsluhu, mizernú hygienu, pokazené pivo a nechutné jedlo. Podotýkam, nebola to jedna z najlacnejších reštaurácií.
Veru, treba súhlasiť s pánom Pospíšilom, ale aj s niektorými diskutujúcimi, že sa v oblasti gastronómie ešte máme čo učiť. Na druhej strane, treba si vziať len to dobré a prestať sa po Západe opakovať v rozširovaní fast-foodov, polotovarov, vhodných na všetko „rýchlo a jednoducho“ a podobných výmyslov. Možno by sme sa v braní si príkladu mali oveľa viac sústrediť na gastrokultúru balkánskych krajín a Talianska ako na Ameriku. A tiež naučiť sa najprv perfektne pripravovať domáce jedlá, až potom experimentovať s cudzokrajnými, máme dosť chutných tradičných jedál, ale zrejme málo šikovných (ochotných?) rúk, ktoré vedia spraviť halušky aj inak ako z prášku…
Ale najmä si začať uvedomovať pravý význam hesla „zákazník je náš kráľ “ a prestať si ho zamieňať s heslom „kto nekradne, ten nemá“ – ako by povedal pán Werich – „Nadbytek neznamená bohatství.“ Ako v peniazoch, tak aj v jedle i v počte reštauračných zariadení na Slovensku.
