Niekedy sa potrebujeme pozrieť za seba..aby sme videli, čo tu po nás ostalo, aj keď sme spravil ešte len pár krokov..aby sme videli svoju minulosť a ubezpečili sa, že prítomnosť je lepšia, a verili, že budúcnosť bude ešte lepšia..ako všetky ostatné dni..
Zacítim sladkú chuť slivkového perníka, nechám si rozpúšťať čokoládu na jazyku..spravím svojim chuťovým bunkám Vianoce..a mojej mysli výlet do minulosti..
Niekedy potrebujeme spomínať, a pripomínať si všetky pekné spomienky uložené čo najhlbšie..aby sme ich mohli znovu vybrať, keď nám bude smutno, keď nám bude clivo, keď budeme mať slzy na kraji..
Prechádzam sa v jeden z posledných dní po chodbách vysokej školy a spomínam na časy strávené za jej stenami..na bezstarostné dni internátneho života, na všetkých známych, a neznámych ľudí z brigád, zo školy, zo (slepých) stretnutí..
A niekedy potrebujeme posunúť..stačí nám slovo, ktoré zhltneme aj s návnadou..stačí nám pohľad, ktorý nám dá odvahu spraviť krok..každý z nás si nájde ten svoj motor, ktorý ho poženie dopredu..presne vieme, kam sa treba pozrieť, za kým máme ísť. Na to sú tu priatelia, rodina, ale aj neznámy v električke, na ulici či v obchode pri pokladni. A aj jeden krok dopredu nám môže zmeniť život a posunúť nás kdesi, kamsi..kam chceme.
Zvuky, vône, farby. Tri veci, ktoré som si začala uvedomovať posledné dni akosi viac ako doteraz, aj keď tu stále boli. Nezabudla som, len myseľ bola posledné mesiace mimo môjho tela a nedovolila mi vnímať nič iné, len čistú lásku, ktorej sa mi dostávalo kopcovito..ako zmrzliny kedysi, za čias keď stála 3 koruny. A tá láska nevyprchala, je stále tu, viditeľná a citeľná... prišli časy, keď sa cítim skutočne naplnená, a každú jednu noc, pred spaním, poďakujem, za všetko, čo sa mi dostalo, za všetko, čo ma stretlo, čo ma posúvalo keď som sa zastavila, čo ma dvihlo, keď som padla..pred každým spaním poďakujem aj za Teba.
