Jedného dňa nastal Deň detí, tak som všetkým deťom zaželala tých najlepších rodičov na svete, minimálne tak úžasných ako tí moji..aby im dali všetku lásku sveta, a aby tú lásku deti rozdali ďalej, všetkým..v Ten deň som zbalila svojich 5 rokov študentského života do niekoľkých tašiek..a počúvala o tom, koľko veľa veci mám..pár tašiek, 3 vrecia a 2 škatule..všetko to ležalo na kope, aby mi pripomenulo, aká som ja bohatá ..na spomienky. A v ten deň sme sa s P. ticho viezli v aute, a každý z nás rozmýšľal o spoločnom živote, ktorý začínal našou spoločnou cestou cez celé mesto až k okraju..dívala som sa priamo a opakovala si dokola, že to takto má byť..P. sa díval tiež priamo, musel sa sústrediť na blikajúce semafóry, na prebehujúce babičky, na západ slnka, ktorý mu oslepoval zrak..na rozmýšľanie o tom, čo sa práve deje možno ani nebol čas..
O pár dni neskôr som dostala čierne na bielom, že už nie som študent, že už prišiel ten čas, zariadiť si život..tak sme s L. dvihli ruky hore a zamávali študentskému životu, aby sme ukázali ostatným, ale aj nám, že sme to dokázali..Bola to noc nostalgie, spomienok.. noc osláv..Ale s trpkosťou sme si uvedomili nasledujúce dni..že od jedného dňa začneme každé ráno vstávať do práce, variť mužom večeru, deťom chystať desiatu..až do nekonečna..ako ostatné ženy, manželky a mamy..
Dám si do úst 10 malých lesných jahôd a čakám, kedy sa dostaví sladkastá chuť, chuť leta..myšlienkami sa občas vrátim pár dní späť, a premietam si celú udalosť ešte raz..prebdenú noc, nervozitu v žalúdku a slabosť v kolenách, keď vchádzam do miestnosti a ťahám si moje osudové otázky..akoby si to moj rozum musel dookola pripomínať, aby sám tomu uveril, aj keď duša je uz pokojná, už na východniarskych prázdninách..tak sa snažím zmeniť sled mojich myšlienok, vystavím tvár slnku a nechám sa rozmaznávať teplom, ktoré mi objíma telo, hladí tvár..a ešte raz precítim chuť jahôd, dozretých čerešní a život "neštudenta" .
