Stretnutie mňa a anjela
Mám veľmi rada stretnutia tretieho druhu, keď vedľa vás niekto stojí, a vy ste o tom tak presvedčení, až zapochybujete v seba samých, či existujete. Podľa mňa, nemožno také stretnutie vyvolať, nájde vás samo, keď napríklad zaspávate a ste na rozhraní medzi spánkom a bdením, a neviete, či hlasy, ktoré počujete, sa vám snívajú, alebo keď ležíte pod stromom na lúke a čakáte, kedy zacítite chrobáka na tele, alebo inde.. a nesústredíte sa na okolitý svet..neexistuje. V takých chvíľach ani neviete, že je tam, že sa na vás díva, že sa s vami smeje..Keď je vám smutno, cítite samotu, nevie vás objať a ani pohladiť. Necítite jeho rameno, hoci sa o ňho opierate. Necítite jeho vystretú ruku, hoci sa jej držíte. Je pri nás stále, nech sa deje čokoľvek. Je vytrvalejší ako najlepší šprintér, je trpezlivý ako čas. Najviac sa mi na tejto situácii páči to, že človek si ho nepripustí k telu, aj keď o ňom vie. Bojíme sa otvoriť oči, aby sme náhodou neoslepli. Bojíme sa otvoriť náruč, aby sme náhodou neobjali nepriateľa. A tak prichádzame o dokonalú možnosť zhovárať sa s ním.Jeden večer, keď som ležala na posteli, a myseľ bola už tak unavená, že nevládala počítať ani ovečky skákajúce cez ohrádku, zacítila som ho. Bola som si tak istá jeho prítomnosťou, že to ani neviem opísať. Pomyslela som si, nech ma obíjme, nech ma pohladí, nech ma pobozká. Z toho som už necítila nič. Zrazu som len začula hlas pokojný ako pred smrťou dotyčného. Nemala som ani čas sa zľaknúť, ani čas sa prebudiť. Moja myseľ už spala. Spýtal sa ma: Si spokojná s tvojím životom? Bez váhania som povedala nie. Jedine on vedel, že to bolo moje podvedomie, nie vedomie. Prečo nie si? Pokračoval bez prestávky. Momentálne ma nič neteší, odpovedala som zase bez toho, aby som o tom vedela.Začula som hlboký nádych a výdych. Pred očami sa mi začali ukazovať obrázky ako vo filme. Videla som mladú mamičku, mohla mať asi 18 rokov, na rukách držala bábätko a pozerala na mňa. Ďalej som videla deti v Afrike, bolo ich asi 6. Boli tak chudé, že som im vedela na hrudi spočítať rebrá. Všetky pozerali na mňa. Ocitla som sa na pohrebe neveľkej rodiny, kde nad hrobmi stáli 3 deti, plakali, a pozerali na mňa. Videla som obrázok detskej izby v nemocnici, na posteli ležalo holohlavé dievčatko s infúziou v ruke, jej pohľad smeroval na mňa. V ten okamih som si uvedomila veľmi veľa. Veci, ktoré som nevidela, veci, ktoré som si neuvedomovala. Bol to sen skutočnejší ako čokoľvek iné. Ale mal pravdu, úplne vo všetkom. Na svete je tisíce vecí, ktoré nás môžu tešiť, ak by sme si ich lepšie uvedomili, viac vážili. Po dlhom čase som sa zobudila s úsmevom. Ráno som otvorila okno a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Bol to neuveriteľný pocit, zrazu ho cítiť vedľa seba a vedieť o jeho úsmeve na perách.
