Vypúšťam z dlane srdce s krídlami,
tak ako básnik slová s mäkčeňmi...
Skrývam sa za seba, za teba,
pred sebou a pred samotou,
tak ako tulák pod mostom, keď zápasí s nahotou..
Tak ako korene storočného stromu hlboko sú vryté,
tak moje myšlienky na Teba sú silné,
a krehké zároveň, ako porcelán.
Len tie slová, a žiadne iné nechcem vravieť,
lebo mi znejú ako óda na vášeň,
čo nás zviazala bezmocných, už nám nebolo pomoci.
Neoddať sa bol by hriech, ako nevidieť konca mojich viet,
ktoré na papier vkladám bezbranne..
Áno, máš silnejšie zbrane, no zabudnime na ne,
lebo ničia našu podstatu, naše bytie...
Stále čakám dotyk Tvojich pier na mojom tele,
ktorý mi vyrobí zimomriavky dokonalé..
A budem vedieť, že túžba kdesi čaká,
na Teba alebo na kamaráta, ktorý stojí v rade...
a tvári sa dokonale, aby oklamal moje zmysly, a vaše tváre..
Stojím nahá pred svojimi pocitmi, ako zlodej pred rozsudkom smrti..
A čakám na Tvoj pohľad, ktorý nebude milostivý
Viem, že si žiadostivý, a nestací ti môj pohľad milý, ktorý si tak miloval..
Nechávam myšlienky blúdiť mojou hlavou, a ja radšej zaspávam,
s myšlienkou dokonalou, že nestalo sa nič,
čo nám bolesť spôsobovalo,
že tieto riadky som nikdy nenapísala,
tak ako naša láska nikdy nerozkvitala...
