O rýchlosti, zažívaní a prežívaní...

Keď počujem slovo rýchlosť, v mysli sa mi vynorí fyzika. Pri slove ponáhľanie mám pred očami samu seba, ako sa náhlim zo školy domov, aby som sa stihla naučiť na nasledujúci deň a popri tom si našla chvíľku na spánok. A keď sa povie prežívanie,pocítim rozpaky.Neviem, či život prežívam, alebo len žijem. Ale nad týmito slovíčkami sa zamýšľam v dnešnej dobe čoraz častejšie.
Život začína naberať rýchly spád. Deň za dňom, nové zážitky striedajú staré udalosti..A ja niekedy ani neviem, aký bol deň, alebo čo dôležité sa stalo.
No jeden piatkový večer som si našla voľné miesto v diári a prijala som pozvanie na čaj s dvomi veľmi dobrými priateľmi. Obaja už študujú na vysokej škole a za rok poznania sme sa stihli spriateliť natoľko, že vážne debaty s nimi som vymenila za večerné piatkové leňošenie a pozeranie reality show.
Hneď na začiatku som na nich vybehla s otázkou, čo si myslia o svojom živote. Prvý, budem ho volať Motýľ, lebo túto prezývku má rád, sa začal hlasno smiať a keď som videla krútiace hlavy ľudí v reštaurácii, musela som ho štuchnúť. Druhý, nazvem ho Filozof, lebo rád polemizuje a zamýšľa sa nad vecami, ako je aj táto, sa spýtal, z akého uhla pohľadu. Musela som sa pousmiať nad jeho reakciou, lebo inú som ani nečakala. Vysvetlila som im, že v poslednom čase ani neviem, že dýcham, že všetko beží tak rýchlo a bojím sa, ako sa tento uponáhľaný kolotoč skončí.
Motýľ ma uistil, že dnešná doba si vyžaduje, aby sme sa ponáhľali. Vraj niesom jediná, on tiež nevníma pojem “čas”. S tou odpoveďou som sa príliš neuspokojila.Netrpezlivo som čakala na odpoveď Filozofa.
Odpil z horúceho čaju, hlboko sa nadýchol a povedal: " Predstav si teraz korytnačku." Motýľ to nevydržal a opäť spustil hlasný smiech. Teraz som nevydržala ani ja a zachichotala som sa. Po chvíľke som zmĺkla, predstavila som si korytnačku a vyzvala som Filozofa, aby pokračoval.
"Ako chodí?" Nevedela som, na čo naráža, nechala som ho odpovedať. "Predsa pomaly. A koľko žije? 200 rokov."
V nemom úžase som na ňho pozerala, hoci som veľmi dobre vedela, na čo naráža.
" V dnešnom svete sa ľudia veľmi náhlia za novými vecami, objavmi, skúsenosťami a zabúdajú, že v jednoduchosti je krása. Mýlia si pojem prežívania a žitia. Čo sa týka prežívania, Taliani sú v tom odborníci. Jedia niekedy aj 3 hodiny. To musí byť pôžitok! Tučný Američan jediaci stále hamburgery mu môže závidieť. ale najhoršie na tom je, že si ľudia neuvedomujú, že tým spejú k vlastnej záhube."
Po skončení monológu sa opäť napil a usmial sa na mňa. "Pochopila si, o čom je život?"
Motýľ sa usmial. " Máme chodiť ako korytnačky, jesť ako Taliani a možno z nás budú matuzalemi.
Filozof dodal s iróniou: "Ďakujem ti bratku, že si to povedal polopate, mňa by to asi nenapadlo."
Usmiala som sa na nich a v duchu som poďakovala Bohu, že poznám týchto dvoch úžasných ľudí, ktorí majú riešenie pre všetko.
Počas celého zvyšného večera som sa nad tým už nezamýšľala a zaspávala som s úsmevom na perách a predstavou, aký by bol svet, keby sme všetci chodili ako korytnačky a jedli ako Taliani...