Rozlúčka

Stál pred zrkadlom, pozeral na seba, na zničenú tvar, vychudnutú, poznačenú smútkom. Vedel, že tento deň sa mu vryje do pamäte tak hlboko, ako žiaden iný. Už teraz cítil ako sa mu zarezáva chlad pod kožu. Teplo, ktoré sálalo z jej tela je navždy preč. Nevedel, či ma kravatu nakrivo, či je oblek vyžehlený správne.. V tej chvíli mu to bolo úplne jedno. Najradšej by tam nešiel. Ale slušnosť kázala. Nemohol sa predsa ukryť pred svetom, uzavrieť do svojich myšlienok, aj keď po tom neskutočne túžil. Pozrel na hodinky, no nevnímal čas. Pozrel ešte raz, až vtedy si uvedomil, že je čas, aby šiel. Chcel prísť ešte skôr, ako prídu ostatní, poznačení smútkom rovnako ako on, ale na rozdiel od neho, plní sĺz.. On už nevládal plakať. Nemal už ani jednu kvapku slzy nazvyš, aj keď chcel.  Predsa to stihol, došiel do domu smútku skôr, ako ostatní. Bola to neveľká miestnosť, vpredu oltár a miesto na rakvu. Jej tam už bola vyložená, pekná, svetla, z diaľky bolo vidno iba trčiacu latku, v ktorej bola položená.. Bál sa prísť bližšie.. lebo v mysli sa mu objavovali predstavy, ako tam neleží ona, ale niekto úplne iný, cudzí. Pomaly sa približoval, stále si uvedomoval, že nemá veľa času, aby s ňou mohol byt posledný krát, sám. Uvedomoval si vôňu, ktorá stála v miestnosti.. cítil, že tu sa zastavil život, necítiť tu krv pulzujúcu v žilách, necítiť vôňu ženy, ktorá ležala pred nim. Mala na sebe svoje obľúbené šaty, napriek tomu, že jej mama namietala, predsa si vydobyl svoje, aj keď nemal právo, lebo neboli oficiálna rodina. Boli len priatelia. Pre všetkých ostatných. Len oni dvaja vedeli, že sú si niečo viac. Boli svojim osudom, jeden druhému. Bola nádherná, ako stále. Jej dlhé vlnite vlasy mala rozložené rovnomerne vedľa svojej hlávky, kučery jej končili na bielych ramenách. Aj tvár mala bielu, ale on veľmi dobre vedel, že to nebolo smrťou. Stále bola bielučká ako sneh, čistá ako anjel. Aj preto ju tak miloval. Bola jedinečná. Bal sa ju chytiť za ruku, ktorú tak miloval držať vo svojich dlaniach a donekonečna sa s ňou baviť. Bál sa, že už nepocíti jej teplo, a vedel veľmi dobre, že ho nepocíti. Naďalej tam stál, paralyzovaný, neschopný pohybu.   Nevedel, čo má spraviť, čo má povedať, aj tak mu ju už nikto nevráti. Posledný krát sa ku nej sklonil, dal jej bozk na pery, chladné ako ľad, a pohladil ju po líci. Keby teraz cítila jeho dotyk, určite by sa usmiala, ako zakaždým, keď ju pobozkal, ako stále, keď ju pohladil. Milovala jeho dotyky, tak ako on miloval jej úsmev, a kvôli nemu jej stále doprial svoju nehu. Cítil, že pasuje k nemu ako skladačka puzzle, proste len ona, a žiadna iná. A teraz stál nad jej rakvou, lúčil sa s jej vlasmi, s jej telom, s jej životom, ktorý bol taký krátky. Ale aj tak dostatočne dlhý na to, aby ho naučila dávať všetku lásku, ktorú v sebe mal, a všetku lásku prijímať. V momente, keď mu padla z oka posledná slaná kvapka na jej modré šaty, a povedal jej „milujem ťa“  vošla jej najbližšia rodina a miestnosťou sa začal rozlievať plač.