Taká normálna kostolná nedeľa – v Nemecku

Z našej dcéry Aničky sa tento rok stal Koki (rozumej Kommunionkind – dieťa, ktoré pôjde na prvé sväté prijímanie).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

A každý správny Koki musí vedieť, čo sa v kostole deje. Boli sme preto pozvaní na svätú omšu pre rodiny s deťmi do hlavného kostola.

Anička ráno neprejavovala veľké nadšenie. Vraj je to v podstate stále nudné sedieť v kostole. A pravdupovediac pre ňu aj celkom cudzie, keďže sme do kostola v posledných mesiacoch chodili len veľmi sporadicky. Nedostala však veľmi na výber.

Po zaparkovaní bicyklov pred kostolom sa hneď zaplietla do skupinky svojich kamarátok a na vyjadrovanie nespokojnosti nebolo viac času – odrazu totiž sedeli spolu v lavici. V tom momente ešte vôbec netušili, čo sa bude diať, hoci všadeprítomné lampióny mohli niečo naznačovať.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nedeľná omša sa začína

Do kostola vstúpil kňaz v sprievode dvoch miništrantov (vlastne to neboli miništranti-chlapci, ale dievčatá. Tu je to veľmi bežné, že kňazovi pri omši asistujú dievčatá. Máme v slovenčine na to pomenovanie? Miništrantky?). A za ním sám Svätý Martin v povestnom červenom plášti tiež s dvoma malými slečnami v červených rytierskych rúchach. Naše Kokis už v tom momente zatajili dych.

Omša sa začala veľmi rezkou detskou pesničkou. Prvé najodvážnejšie deti sa už v lavici začali hýbať v rytme. Po nej kňaz krátko popísal, čo sa bude diať a po prosbách detí prečítal krátku časť z evanjelia. Nudnejšia časť bola za nami. Slova sa totiž hneď potom ujal prítomný Svätý Martin. Jeho tradícia je v Nemecku (minimálne tu na severozápade Nemecka) veľmi silná – na jeho počesť sa okolo 11.11. konajú veľké martinské sprievody centrami miest a mestských častí, na ktoré si deti dlhé týždne sami vyrábajú svietiace lampióny (nem. Laternen) a spevom doprevádzajú Svätého Martina na koni až k veľkej zapálenej fatre, kde sa zakaždým vyrozpráva jeho krásny príbeh. A netreba zabudnúť, že práve 11.11. o 11.11. hod. sa začínajú prípravy na karneval, ktorý sa potom koná vo februári. Práve karneval je tým najpopulárnejším sviatkom roka v týchto končinách.

Skryť Vypnúť reklamu

Martin spolu s pár deťmi aj teraz vyrozprával svoj príbeh – veľmi krátko a úsmevne. Organ sa rozozvučal a následovala každému známa odrhovačka Sankt Martin – 5 slôh, deti spievali z plného hrdla, niektoré už tancovali v chodbičke, lampióny svetili. Kto by mal záujem, tu je jedna z verzií tejto pesničky: https://www.youtube.com/watch?v=HrFwtGQyjfM.

Po ďalších prosbách detí prišiel ešte lepší šláger – Ich geh mit meiner Laterne (nadšenci si ju môžu vypočuť tu: https://www.youtube.com/watch?v=oixRjkUsV1g). Ani som netušila, že to v organovom prevedení môže znieť tak dobre. Deti spievali, smiali sa a znova spievali.

Skryť Vypnúť reklamu

Potom prišla na upokojenie trošku vážnejšia časť – Otče náš. Po chvíľke spoločnej modlitby však nasledoval zlatý klinec – pesnička, pri ktorej tancoval a tlieskal už aj kňaz: Gottes Liebe ist so wunderbar (https://www.youtube.com/watch?v=_AU5vS6Tvco).

Po pesničke kňaz vyzval všetky deti, aby k nemu postupne prišli. Každé jedno z nich požehnal a poslal opäť k rodičom na miesto. Po tomto požehnaní detí udelil všetkým záverečné požehnanie a bez prijímania sa všetci pomaly začali poberať domov. Priznám sa, toto bolo pre mňa najväčším prekvapením – omšu bez prijímania som ešte nezažila.

Úplne na záver nám odporúčal, že máme ísť východom vľavo, pretože pri dverách čaká Svätý Martin, ktorý každému dieťaťu dá Weckmanna – pečený sladký chlebík s hrozienkom v tvare postavičky s fajkou. Weckmann je typický symbol svätomartinských osláv (viď foto). Nezabudol pripomenúť, že sa s ním majú podeliť so svojimi najbližšími, ako to urobil Svätý Martin so svojím krásnym červeným plášťom.

Skryť Vypnúť reklamu

Weckmann
Weckmann (zdroj: Martina Bekešová)

Aby sme ani my rodičia neobišli nakrátko (veď ani to prijímanie nám nedali), vonku nás čakali termosky s kávou, mlieko a pár druhov sušienok, ktoré podávali usmievavé rehoľné sestry. Kým deti zjedli svojich Weckmännov, rodičia pokecali pri kávičke a pomaly sa pobrali domov. 

Anička sa okamžite pýtala, kedy ideme na ďalšiu takúto omšu – na svoju rannú nevôľu sedieť na nudnej omši totiž zabudla už pri prvej slohe pesničky Sankt Martin…

Kostolná časť 2

Naše nedeľné kostolné dopoludnie má aj svoju druhú časť. Vo vedľajšom kostole sa malo konať posvätenie koní a psov, a to si zase nemohla nechať újsť naša staršia dcéra Ema. Sadli sme teda znova na bicykle a previezli sa o 10 ulíc ďalej. Očakávania boli rôzne.

Na lúke plnej nádherného rôznofarebného lístia stálo v poloblúku asi 8 koní so svojimi jazdcami a pomedzi nich skupinky psov – odhadom asi 40 psíkov. Starší kňaz s veľkým srdečným úsmevom všetkých privítal a nádhernými slovami o dôležitosti zvierat v našom živote sa prihovoril majiteľom zvierat. Následne zaznela hudba v podaní miestnej poľovníckej kapely. Pohľad tým smerom upierali aj koníky. Asi sa im tá hudba páči? Alebo to už poznajú?

Kňaz postupne prešiel pomedzi všetky zvieratká a veľmi starostlivo pokropil svätenou vodou každé jedno zvieratko – nech je zdravé a šťastné, aby mohlo urobiť šťastným nielen svojho majiteľa, ale aj každého, kto s ním strávi aspoň trošku času.

Opäť zaznela hudba, koníky sa opäť obrátili tým smerom. A v tom som pochopila, že to nebude hudbou – kňaz totiž spoza kapely vytiahol dva koše maškŕt pre zvieratá a opýtal sa, či si koníky dajú sušené mango z medom. Jedna majiteľka koníka zozadu zakričala, že jej koník, žiaľ, nie, pretože má 30 rokov a žiadne zuby. Ostatné však už pomaly otvárali papuľky, pretože sa blížil košík, za ktorým vialo kňazovo rúcho. Kňaz ochotne naťahoval ruky s mangom a koníky ich ochotne olizovali.

Kňaz rozdáva koníkom maškrty – s Emou v tesnom závese
Kňaz rozdáva koníkom maškrty – s Emou v tesnom závese (zdroj: Martina Bekešová)

Vedľa kňaza začala, samozrejme, pobehovať aj naša dcéra a rovnako si nechala oblizovať ruky pomaly po lakte od všetkých prítomných koní. Úsmevy sa rozdávali na všetky strany.

Psíkovia dostali svoje dobroty tiež, tie mohli kŕmiť aj prítomné menšie detičky, ktoré nemali odvahu ísť ku koníkom. 

Keď boli košíky prázdne, kňaz sa rozlúčil a rodinky s deťmi či prítomní majitelia psov a koní sa so svojimi miláčikmi pomaly pobrali domov. Okolité ulice zaplnil brechot štastných psíkov a klepot podkov. Je krásne sledovať, ako si dva kone vykračujú po hlavnej ceste na pravé poludnie. Veď idú z kostola, nie?

Priznám sa, takto by mohol ten “nedeľný kostol” vyzerať stále!

Martina Bekešová

Martina Bekešová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  26x

Hoci som v svojej podstate „konzerva“, dala som sa dosť ľahko nahovoriť na väčšiu životnú zmenu. Porozprávam vám všetko zaujímavé z nášho nemeckého výletu (či azda úletu?). Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu