Martina Bekešová
Taká normálna kostolná nedeľa – v Nemecku
Z našej dcéry Aničky sa tento rok stal Koki (rozumej Kommunionkind – dieťa, ktoré pôjde na prvé sväté prijímanie).
Hoci som v svojej podstate „konzerva“, dala som sa dosť ľahko nahovoriť na väčšiu životnú zmenu. Porozprávam vám všetko zaujímavé z nášho nemeckého výletu (či azda úletu?). Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Z našej dcéry Aničky sa tento rok stal Koki (rozumej Kommunionkind – dieťa, ktoré pôjde na prvé sväté prijímanie).
Našou tohtoročnou dovolenkou sa určite splnili minimálne dva detské sny – jeden dievčenský a jeden chlapčenský.
Poslednýkrát kontrolujem zoznam, kde je napísané, čo všetko musím urobiť pred odchodom, zamykám a stláčam gombík na výťahu. Deti sa tešia na výlet, ale ani netušia, čo sa bude diať. Ja vlastne tiež nie.
Je december a my len s úžasom zisťujeme, že naša staršia dcéra má za sebou už 4 mesiace krásnych prváčikovských povinností. Všetko sa to začalo v polovici augusta.
Ak sa človek ocitne za hranicami svojej domoviny, len ťažko si bude namýšľať, že to vlastne až taká zmena nie je. Veď sú tu rovnakí ľudia, domy, stromy, vzduch. Ale potom prídu situácie, kedy si uvedomíte, že ste jednoducho iní...
Prší... Dlho sa odhodlávam, ale nakoniec pripevňujem košík, do tašky hodím igelitku (na ochranu sedadla bicykla pred dažďom) a vyrážam nakupovať. Som prekvapená z toho, že stretávam vonku rovnaký počet ľudí, ako počas minulých slnečných dní. Rodičia s deťmi, skupiny mladých, dôchodcovia na prechádzke. Veď iba popŕcha, to predsa nie je dôvod na sedenie doma.
Po spamätaní sa z prvotného šoku z toho, kde sme sa to vlastne ocitli (hlavne po prežití karnevalu), sme mali pred sebou asi najťažšiu úlohu – nájsť si byt, kde tento rok príjemne strávime. V mojej hlave som mala predstavu o tom, ako si budem vyberať, či chcem mezonetový bytík, či nebodaj so záhradou – alebo radšej domček? Veď predsa tu sú obrovské možnosti a všetky tie krásne domy a byty, okolo ktorých denne prechádzame, čakajú len na nás.
Náš druhý víkend v Nemecku bol skutočne obzvlášť veselý. Vo všetkých smeroch. Vo štvrtok totiž začal dlho očakávaný karneval. Emka sa ráno poobliekala do kostýmu, pomaľovali sme jej tvár a išlo sa do škôlky. Po škôlke sme sa boli trošku prejsť po okolí a opäť sa pokochať krásou, ktorá je tu navôkol. Nádherné staré pompézne domy, dýchajúce nostalgiou, históriou. Radosť sa okolo nich poprechádzať. Náladu nám však trošku pokazila skupinka asi 20 mladých v rôznych kostýmoch (od Freda Flintstona, cez policajtov až po veveričky v nadživotnej veľkosti). Pivo v ruke, ruka hore, noha v torte... Toho piva už mali trošku viac v sebe. To bolo naše prvé stretnutie s karnevalom.
Je nedeľné ráno a pri pití kávy si len povzdychneme nad tým, ako veľmi sme pred týždňom chceli, aby nastal tento deň... Po skoro dvojmesačnom uhánaní sa a zariaďovaní všetkého potrebného pred naším odchodoch zo Slovenska sedíme všetci štyria spolu za jedným stolom v nemeckom hoteli – spokojní, usmiati.