Keďže bol u nás v hotelovej izbe celkom slušný lazaret (všetkých nás zložila nejaká chrípková delikatesa), rozhodli sme sa len my dve s Emkou vybrať v nedeľu na karneval do malej pokojnej mestskej časti, v ktorej máme škôlku. Nanútili mi zobrať si aspoň uši Minnie Mouse na hlavu a hoci som sa zdráhala, drahý mi namaľoval aj krásny čierny myšací noštek. V konečnom dôsledku som bola rada, lebo úplne bez kostýmu by som tam bola za totálneho blázna.
Pred škôlkou, kde bol začiatok karnevalového sprievodu, to totiž vyzeralo ako v malom Riu. Len tie kostýmy boli trošku iné ako tie brazílske.
Nikomu neprišlo divné dať si na hlavu plyšová pizzu (dieťaťu plyšové pečené kura – veď sú predsa fastfood family, nie?), chlap navlečený do červených šponoviek v bunde a čapici so zelenými bodkami sa cítil úplne ako jahoda a otec-syr a syn-syr si veselo kráčali vedľa seba v štýle: Sir, yes, sir. No komédia sama osebe. S napätím sme čakali, čo sa vlastne bude diať. Všetci svorne nasadli na svoje vyzdobené vozy a pustili sa v sprievode krásnej nemeckej dychovky uličkami Röttgenu. A v tej chvíli som pochopila podstatu toho všetkého – celé rodiny alebo veľké skupiny ľudí si celé týždne chystajú kostýmy a vozy od výmyslu sveta, ktoré potom naplnia cukríkmi, čokoládami, loptičkami, hubkami na riad, pukancami, fľaštičkami s alkoholom alebo aspoň šampanským a všetko to cestou vyhadzujú na okolostojacich tešiacich sa ľudí. Okolo teda v tom momente začali pobehovať deti a ich rodičia s obrovskými igelitovými taškami a brali všetko, čo im z tých vozov padalo. Samozrejme, aj my sme doniesli plnú tašku čohokoľvek... Všetko to strážilo JEDNO policajné auto, ktoré išlo na konci celého sprievodu, malo pustené majáky a dvaja páni policajti mali na lícach nakreslené balóniky. Seriózni páni to boli! Keď sme sa chceli dostať opäť domov, museli sme urobiť asi 10-kilometrovú obchádzku, pretože v centre Röttgenu bolo asi milión ľudí čakajúcich na sladkosti, takže sa prejsť vôbec nedalo. Páni policajti boli predsa súčasťou sprievodu, na ceste v tej chvíli vôbec neboli potrební. Veď je karneval, kto by šiel teraz niekam autom...
V pondelok sme to celé zakončili aj návštevou karnevalu v centre mesta. Už v metre nám bolo jasné, že ideme správnym smerom k námestiu. Našimi spolucestujúcimi boli šašovia, indiáni, 1,7-metrové banány, medvede, megalíšky, megapavúky, čarodejnice, klasicistické páriky princov a princezien, väzni, žaby a milióny ďalších nezmyslov. Všetci s vážnymi tvárami, bez náznaku vyvedenia z miery zo svojho vzhľadu. Na námestí to vlastne bolo o tom istom, len vo veľkom. Ešte aj chudáka Beethovena tam teperili a dali mu do rúk gitaru.
To námestie podľa mňa budú upratovať ešte celé týždne, ak ho budú chcieť dať do takého krásneho stavu, ako bolo predtým.
Dnes už celé karnevalové šialenstvo končí. Popolcová streda tomu všetkému dáva ráznu červenú. Ale pre nás to bolo zase o niekoľkých zisteniach:
Nemci vôbec nie sú suchári. 4 dni sa dokázali baviť, smiať, vyvádzať hlúposti – jednoducho si to užívali. Hoci už aj Emka poznamenala, že toho bolo tak akurát dosť.
Len aby zapadli do davu, boli ochotní si dať na hlavu hoci aj polmetrové tienidlo zo starej rustikálnej stolovej lampy a pripevniť si ho pod bradou gumičkou – podľa mňa najoriginálnejšia maska, akú som videla (a to ešte išiel chlapík na bicykli, takže snáď nemal čas sa obzrieť za mnou, ako som vybuchla na ulici smiechom, to sa už fakt nedalo:).
Romantika môže vyzerať aj inak – napríklad ako dva plyšové medvedíky s bielymi brmbolcami na mieste chvostíka vo veku cca 65 rokov pomaličky kráčajúce ruka v ruke večer o šiestej smerom z námestia.
Emka mi ráno cestou do škôlky povedala krásnou nemčinou – Ich heisse Ema. Cítim v kostiach, že to bude dobré!
![Obrázok blogu]()
(zdroj: www.general-anzeiger-bonn.de)
