Zaujímavý je kľúč interpretácie Brontëovej románu režisérom Mariánom Amslerom. Pred očami diváka sa odohráva svižný neskororomantický príbeh Jane Eyrovej, skromnej, no rebelantskej ženy bez atribútov dodávajúcich človeku moc a nadego – peňazí a krásy. Inscenácia je však posunutá ešte ďalej, obohatená o príbeh zo života rodiny Brontëovcov, prekonávania ich problémov s finančnými či zdravotnými ťažkosťami, úmrtiami a vyrovnávanie sa s nimi a tiež o životné peripetie Charlotte samotnej.
Román a takisto aj inscenácia Mariána Amslera sa začína suchým konštatovaním: ,,V ten deň sa nedalo vybrať na prechádzku.“ Charlotte, Emily a Anne sa nepokojne prechádzajú po izbe. Dobové kostýmy, ktoré zvolil Martin Kotúček, vhodne približujú viktoriánsku epochu tých čias. Okrem Emily, ktorá má na sebe mužské oblečenie symbolicky znázorňujúce jej virilnú povahu, sú všetky sestry oblečené v jednoduchých vidieckych šatách podčiarkujúcich ich nie práve najlepšie spoločenské postavenie. Hoci sú dcérami kaplána, zlá finančná situácia ich prinútila študovať v Cowan Bridge v Lancashire a v neskoršom veku Charlotte a Emily odcestovať do Bruselu, kde chceli zlepšiť svoju francúzštinu kvôli túžbe založiť si vlastnú školu v Haworthe. Obe tieto životné udalosti mali rozhodujúci vplyv na Charlottinu tvorbu.
Vnútorný svet sestier sa odhaľuje skrz vnútorné monológy, ktoré každá z nich vedie osamelo, bez toho, aby hľadala, komu by sa mohla zveriť. Miestnosť napĺňajú tiché šepoty myšlienok, nikdy nahlas nevyslovených. Do týchto zvukov a poryvov vetra sa zo zákulisia ozýva hlas otca – Reverenda Patricka Brontëho – v podaní Richarda Stankeho, ktorý si pripravuje nedeľnú kázeň. Často opakovaným súvetím - ,,Ak ťa pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď. A ak ťa zvádza na hriech pravá ruka, odsekni ju a zahoď tiež. Lepšie obídeš, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo prišlo do pekla!“ - nám naznačuje, že celá inscenácia sa bude niesť v duchu kresťanského videnia sveta.
V celej inscenácii sa prelína svet románový so svetom ,,tým naozaj“. Postavy v Charlottinom románe sú stvárňované tými istými hercami, ktorí hrajú aj postavy reálne, zo Charlottinho života, skadiaľ napriek vysokej imaginácii čerpala.
Príbeh ,,jej“ Jane sa začína v Lowoodskej dievčenskej škole, kde je nútená konfrontovať sa s chladným, upätým a pokryteckým duchovným – pánom Brocklehurstom, ktorého hrá Richard Stanke. Tento jej zavesí na krk tabuľku s nápisom ,,klamárka“, pretože prudko reagovala na neprávom ostrihané vlasy jej ,,duchovnej sestry“ a spriaznenej duše, Helen.
Charlotte pri opisovaní prostredia vychádza zo svojich skúseností v Cowan Bridge, kde vďaka zlým hygienickým podmienkam a zime ochoreli a zomreli jej dve staršie sestry – Maria a Elizabeth. Bola to práve Maria, kto sa stal predobrazom Helen Burnsovej. Ivana Kuxová ju stvárnila ako dievča silno veriace v Boha, v kresťanské idey nastavenia druhého líca. Napriek množstvu poníženia, ktoré sa jej dostáva od ostatných dievčat kvôli údajnému ,,neumývaniu sa“, umiera v Janinom náručí vyrovnane, s úsmevom na perách. Negatívne skúseností z Lowoodu Jane zužitkuje neskôr, stáva sa húževnatou, hrdou a priebojnou.
Retrospektívne môžeme vidieť príbeh mladej Jane, ktorú stvárnila Dominika Zeleníková, poslucháčka VŠMU. Režisér obe Jane viditeľne prepojil – Dominika vylieza Petre Vajdovej spod sukne a rozohráva smutné spomienky na ponižovanie od svojej adoptívnej rodiny – rozmaznaného a hysterického Johna Reeda v podaní Milana Ondríka a pani Reedovej, ktorú stvárnila skvelá Jana Oľhová už tradične v role matky.
Atmosféra v Lowoode je podfarbovaná hudbou speváckeho zboru Canens, z ktorého ide ohromná sila. Tieto dievčatá sú vlastne Charlottine spolužiačky, obete zanedbaného týfusu. Toto je deklamované aj ich chudobnými sivými kostýmami a nasivo nafarbenými tvárami a perami. Zostávajú na scéne aj po prvej časti ako memento – aby Jane nezabudla, odkiaľ prišla, a tiež ako symbol neustále prítomnej bolesti a nešťastia. Postupne sa k nim pripájajú ďalšie herečky z predstavenia.
Príbeh sa ďalej odohráva v Thornfielde – sídle pána Edwarda Rochestera, ktorého rolu stvárnil vynikajúci Robert Roth. Svojím herectvom dokazuje, že nie je nevyhnutné mať za sebou ,,background“ v podobe školy – svojej postave dodáva odtiene vášnivého, arogantného, silného muža, ktorý je neskôr v istom zmysle akýmsi ,,Modrofúzom“ – snaží sa o Jane, o ktorej aj v jednej zo svojich replík prehlási, že je ,,tajomná anjelská bytosť, prichádzajúca preto, aby s ňou začal nový život“.
Vníma svet akoby bipolárne, delí ho na dobro a zlo, vykúpenie a zatratenie, nádeja sa v lepšiu budúcnosť napriek tomu, že nad ním visí prízrak temnej minulosti v podobe jeho šialenej manželky, pani Rochesterovej, ktorá jeho i celé jeho panstvo neustále ohrozuje. O jej prítomnosti sa dozvedáme až v momente, keď po vášnivom vyznaní lásky pána Rochestera majú títo dvaja svoj cit spečatiť svadbou. Predlohu pre pána Rochestera Charlotte našla vo svojej nešťastnej platonickej láske, jej profesorovi z Brusela – Constantinovi Hégerovi.
Názov jeho panstva – Thornfield (v preklade tŕňové pole) symbolizuje tŕňovú korunu kristovskej obete, rovnako tak predznamenáva udalosti, ktoré tu na Jane čakajú. Tento fakt ešte podčiarkuje scénografia Juraja Kuchárka v podobe akýchsi špendlíkov – tŕňov. Vôbec celý priestor je rozdelený na dve časti – tú vpravo, kde sa odohráva reálny život Charlotte, v ľavej zas časť románová, vytváraná priamo z jej pera na javisku. Po rôznorodo členených paneloch sa Charlotte počas našepkávania situácií ,,jej“ Jane premiestňuje kĺzavým pohybom, čím Amsler zdôrazňuje jej metafyzickosť, nadhmotnosť – v Janinom svete sa totiž reálne neobjavuje, hoci ho manipuluje a má nad ním plnú moc. Zaujímavá je tiež práca so svetlami v ,,ópiovej časti“, kedy je scéna osvetlená namodro, symbolizujúc tak zmenený stav mysle. Efektné sú tiež vozy, ktorými prichádzajú na scénu príslušníci ,,smotánky“.
Jane po strašnom zistení, že jej milovaný Rochester sa takmer dopustil bigamie, má iba dve možnosti – buď prijať jeho ponuku a odísť ako jeho milenka do južného Francúzska alebo úplne opustiť sídlo. Odmieta však porušiť mravné zásady, v ktorých žila po celý svoj život, preto v noci ujde. Vidíme jej boj s hladom a zimou, v dôsledku ktorých je donútená dokonca žobrať o jedlo. Tu je však Jane v podaní Petri Vajdovej príliš jednostranná, mierne patetická, čo navyše podčiarkuje vysoko nadsadeným hlasom. Možno to však nie je chyba jej herectva, ale textu, ktorý jej nedovoľuje posunúť jej postavu do ďalších rovín.
Neskôr stretáva St. Johna Riversa, ktorého hrá Ľuboš Kostelný. Tento tiež stvárňuje Charlottinho vydavateľa Georgea Smitha. Svojím herectvom dokazuje, že je schopný prekročiť rámec komického herectva, ktorým je známy. Jeho Rivers je strohý, chladný, nasledujúci svoj rozum narozdiel od Jane, ktorá svoje srdce počúva pri rozhodovaní sa o jeho ponuke na sobáš a odchod na misionárske poslanie do Indie. Tu sa opätovne prejaví ako silná ženská osobnosť a rozhodne sa ponuku odmietnuť. V pozadí sú počas tejto situácie na scéne hodiny ako symbol plynutia času a posledného súdu. Neskôr zisťuje, že zdedila ohromný majetok po svojom strýkovi.
Vracia sa do Thornfieldu, kde s hrôzou zisťuje, že z neho ostali len obhorené trosky, čo je znázornené poletujúcimi kúskami zhoreného papiera v proscéniu. Panstvo si muselo prejsť akousi očistou, aby tak spolu s pánom Rochesterom mohli symbolicky vstať z popola. Roth znázorňuje Edwarda zraneného a zlomeného. V tomto momente v Jane nastáva zlom – počas celej inscenácie so Charlotte, ktorú stvárnila Zuzana Fialová, spolupracovala a podriaďovala sa jej, tu však prichádzajú do vzájomnej konfrontácie. Sila Jane je ešte viac podčiarknutá v momente, kedy odmieta naďalej ustupovať svojej ,,matke“ či ,,Bohu“, niekomu ,,nad“ – Charlotte. Je to už jej príbeh a ona je ústrednou postavou zodpovednou za svoje konanie. A jej ohromnú nadmorálku vidíme tiež v tom, že napriek svojmu materiálnemu zabezpečeniu a napriek tomu, ako ju pán Rochester podviedol a teraz navyše ešte aj podľahol akejsi symbolickej kastrácii v podobe oslepenia, sa Jane rozhodne zostať s ním a konečne si ho vziať za muža.
A hoci Charlotte samotná šťastný život nemala, musela totiž kvôli zlému postaveniu žien takmer celý svoj život tvoriť pod pseudonymom Currer Bell, predsa len si našla svoje útočisko. Vlastnú predstavivosť a fantazijný svet.
