Klop, klop, klop.....odvážila som sa. Nič. Reku počkám, aj keď ma minule sestrička doslova posadila na koberček za moje trojminútové meškanie.
Po piatich minútach kriku sa rozleteli dvere, ani bú, ani mú, tak som ostala sedieť v čakárni.
„Poďte ďalej, zoberte si výsledky a môžete ísť za lekárom“ povedala takým strašne chladným a zároveň nahnevaným hlasom. Nevedela som, o čo ide, ale stačilo mi, čo som počula za dverami, tak som ju celkom chápala.
Doktor medzitým telefonoval, tak som nakukla do ordinácie a počula som iba „musíte počkať.“Ok, povedala som. Tak to bude ozaj „skvelé“ vyšetrenie. Po desiatich minútach ma zavolal dnu.
Na môj pozdrav mi nikto neodpovedal. Nevadí. Začala som mu rozprávať, čo ma k nemu priviedlo, aké som mala výsledky atď, keď ma prerušilo zvonenie mobilu. Jeho mobilu. Bez jediného slova typu „prepáčte, alebo musím si to vybaviť“ si to zdvihol. Ani si nevšimol, že niečo rozprávam. Kam sa podela slušnosť? Alebo lekár sa nemusí správať slušne?
To je debil...pomyslela som si.
Ja chápem, že mal zlý deň, že mu niečo nevyšlo, alebo sa mu niečo nepodarilo, ale ja za to predsa nemôžem. Takto keby som sa správala ja v práci....neviem, neviem, asi by som nič nezarobila.
Po desať minútovej výmene názorov ma úplne dorazil tým, že údaje dotyčného si napísal na moje výsledky a predošlé vyšetrenia, ktoré mal položené na stole. Je to v poriadku??? To sa môže???
Ako nebudem robiť z toho tragédiu, ale poviem Vám, riadne ma to zaskočilo. No to som nevedela, čo bude nasledovať.
Keď dotelefonoval, spýtal sa ma, o čom sme sa rozprávali.....?!? Nie, že kde sme skončili, alebo podobnú blbosť, ale o čom sme sa rozprávali.....ozaj som nevedela čo mu mám povedať.
Chvíľu ešte niečo bľabotal o tom, že nemám používať to a ono, čo sa mi už nedarilo resp. nechcelo počúvať a povedal, že sa mám potom niekedy objednať na vyšetrenie a prísť. Tak to si uhádol, doktorko.....myslela som si.
Zobrala som si výsledky, vyšla z ordinácie.
„Tak ešte mi dáte dvesto korún za objednanie a môžete ísť.“ povedala sestrička.
A za čo? chcela som sa spýtať, ale nakoniec som si povedala, že to nechám tak. Asi by som jej aj „pánovi dokonalému doktorkovi“ povedala niečo, čo by ma mohlo potom mrzieť. A tak som si kúsla do jazyka.
Zaplatila a obliekala na odchod.
„Čo Vám povedal pán doktor?“ spýtala sa sestrička.
„Dokopy nič nové.“ nemala som chuť s ňou debatovať.
„Uhm, tak dovi.“
„Dovi.“ odpovedala som.
Tak toto bol zaujímavé lekárske vyšetrenie, rozmýšľala som v aute na ceste domov. Pre toto si ja platím zdravotné poistenie? Aby sa niekto takto choval?
Suma sumárom, máme právo na výber lekára, tak si pôjdem hľadať nového imunológa.
„A milý pán doktor...Vám môže byť ľúto iba to, že ste prišli o jednu pacientku.“
