Sadnete si a čakáte. Otázky sú položené a vy čakáte, kedy ich niekto odpovie. A najlepšie, ak odpovie len k vášmu prospechu. Otázky a otázniky. (?????) Ani slúchadla na ušiach vám nezabránia vytvárať stále nové rébusy.
Prečo som sa narodil? Čo je vlastne relatívne? Prečo mi neodpisuješ? Nemáš ma rád? Ľúbiš ma? Som ešte dieťa? Zaľúbim sa niekedy? Stretneme sa ešte? Chýbam ti? Si šťastný? Ako je možné, že chodíme vzpriamene, ale vzpriamene nemyslíme? ...
Chodíme a pýtame sa. Jednoduché otázky, ale aj tie zložité. A niekedy odpoveď nepríde. Nechajú nás čakať. Slová plynú a zabíjame ticho. Bože, len aby nebolo ticho! Keď už nie je čo povedať a všetky otázky sme položili, tak aspoň kričme. Aaaaaaaaaaaaaaa! Počujete? Žiadne ticho! Kričím! Ja kričím z mosta! Aaaaaaaaaa! A keď hlas pominie hľadáme odpovede. Prečo som kričal? Prečo z mosta? Len, aby ticho nebolo.
A my a celý náš svet tak žalostne potrebujeme ticho. Naučil ma to jeden môj priateľ, ktorý je majster v ignorovaní otázok. Položíte otázku a ostane ticho. Vraj odpoveď si nájdem aj sama. Nie som však veštkyňa ani jasnovidka! Kde ju nájdem? A zas ticho...
Môj priateľ mlčí. Často mlčí. Možno to robí schválne, pretože ho unavujem. A možno ma chce naučiť, že v tichu nájdeme tie najväčšie odpovede. Ale ja, vy, my a celý svet chodíme kričať z mosta. Aaaaaaaaaaaaaaaaaaa! Len, aby ticho nebolo. A tak nám mnohé veci unikajú a mnohé odpovede strácame. Chaos. A v ušiach nám stále niečo znie. Len, aby ticho nebolo.
