Keď sme kráčali smerom zo školy na internát na zastávke stála stará pani. Nikto pred nami sa pri nej nezastavil. Ani pán, ktorý okolo nás prefrčal tomu nevenoval pozornosť. Možno sa nikto nezastavil preto, že pani mala tichý a slabý hlas. Osobne si skôr myslím, dôvod bol v ľudskej sebeckosti. Kým niečo sám nepotrebujem, prečo sa pristaviť a pomôcť.
Najprv sme si mysleli, že potrebuje pozrieť, kedy pôjde autobus. Omyl. Poprosila nás, či by sme ju nepreviedli cez cestu do potravín a späť, pretože je chorá a nevidí poriadne na ľavé oko. Tak prečo nie? Veď kam sme sa tak veľmi ponáhľali? Na internátnu izbu? Nečakal nás žiaden dôležitý program, len tá izba. A tak sme babičku previedli cez cestu. Prišla totiž domov a zistila, že koláč, ktorý kúpila nemá. Prvý moment si myslela, že jej ho vzali z kabely. Nakoniec ho však zabudla v obchode. Aj napriek tomu, že nebol zaplatený a pani pri sebe nemala peňaženku, predavačka jej koláč dala so slovami "nech sa dcéra potom zastaví". Toľko dôvery. Keby jej ten koláč nedala, lebo ho nezaplatila, otočila by som sa na päte a šla ho kúpiť ja. A to isté by urobila aj kamarátka.
Pani sme previedli naspäť. Bezpečne k vchodovým dverám paneláku. A ona sa rozplakala. Obe sme sa zľakli, či sa jej náhle niečo nestalo. Plakala z vďačnosti. Ďakovala, že sme jej pomohli a povedala nám, že sa za nás pomodlí. Aj my za ňu. Tu človek vidí, že druhý vie byť naozaj vďačný. Aj za to prevedenie cez cestu. Počkali sme kým zájde do vchodu a potom odišli. Minimálne ja som mala dobrý pocit, že sme dnes niekomu pomohli. A verím, že tej babičke bude ešte zdravie slúžiť.
Veľmi by som si želala, aby sa dokázali aj iní ľudia zastaviť a pomôcť. Všímať si druhých a nielen seba a svoje potreby. Pomôcť, pretože nikdy neviete, kedy na pomoc druhých budete odkázaný práve vy. Nehovorím o tom, aby ste vstúpili do nejakej dobrovoľníckej organizácie. Stačí len začať vnímať okolie. Čo sa ňom deje. Kto sa v ňom pohybuje a práve žiada o maličkosť. Skúste byť aspoň chvíľu nesebeckí.
