Oproti mne sedí muž. Vzdelaný muž. Docent. Podľa veku by mi mohol byť aj otcom. A podľa profesie by mi mohol pomáhať pri pôrode. Bavíme sa o kadejakých vídaných i nevídaných veciach, čo by mohli zapôsobiť na to, aby ženy pri spomienke na svoj pôrod pocítili teplo pri srdci a číru ženskú hrdosť, a nie hlboko zahrabaný pocit nepochopenia, ohrozenia, vlastnej neschopnosti a často aj poníženia.
Okrem iného prišla reč na nástrih hrádze (epiziotómiu). Počúvam. Už som to počula veľakrát. Tvrdenia pôrodníkov sú takmer navlas rovnaké, podstata identická: „...Je to pre dobro ženy i dieťaťa. ... Nástrih ochráni ženu pred trhlinami a dieťa sa dostane rýchlejšie von. ... Rovná plánovaná rana sa ľahšie šije ako cik-cak náhodná trhlina. ... Chirurgická rana sa hojí lepšie ako prirodzená. ... Neskôr tie ženy netrpia oslabeným panvovým dnom. ...“
S priamosťou a nedostatkom pokory mne vlastnými opáčim, či by nebolo lepšie tie ženy chrániť akosi menej invazívne. „Čo tak pobádať ich k slobodnému zaujatiu pôrodnej polohy (aby sa im hrádza nerozpínala priamo do cesty bábätka)?“ Chvíľu sa bavíme o možných aj nemožných pôrodných polohách...
„Čo tak odporučiť ženám pripravovať sa na pôrod aj pomocou masáže hrádze (aby sa tkanivo strečingom pripravilo na pôrodnú záťaž)?“ Spomínaný docent sa s neskrývanou štipkou pobavenia a arogancie pýta, že čo to akože tá masáž hrádze je a ako sa robí. Keď mu technicky popíšem o čo ide, tak ma zabije hláškou: „Ja vám poviem, ako sa dá tkanivo vaginálneho otvoru rozťahovať. Nie rukou, ale veľkým penisom!“ A pritom na mňa šibalsky zažmurká.
Neverím vlastným ušiam. Polovica môjho ja sa uchechtáva pikantnému humoru. Polovica môjho ja sa búri čudnej logike výroku. A celé moje ja sa červená až po ponožky. Neubránim sa myšlienkovému záblesku, že za iných okolností by dotyčný docent mohol doplatiť na svoje „harašenie“.
Tak som sa dozvedela!
Aby som bola spravodlivá, tak uvádzam, že sa to odohralo jednu dekádu dozadu. Z vtedajšej miery nástrihov hrádze „takmer každá žena“ sme sa na Slovensku prepracovali približne ku „každá druhá žena“. Ale aby sa aj Slovenky dožili šetrného prístupu ku svojim hrádzam na úrovni „každá piata žena“, ktorý môžeme pozorovať vo svete, tak to máme ešte kus práce pred sebou. Aj zmienky o masáži hrádze už nie sú prijímane s obočím tak vysoko zdvihnutým a masírujúcim sa síce ešte niekto sem-tam čuduje, no nie je to už považované za indikáciu pre zaradenie medzi úchylákov, či šialencov.
Ženy poprajme si veľa osobnej odvahy, životnej energie a ženského (až samičieho) sebavedomia nielen pri ochrane svojich hrádzí! A aj pre toto (no nielen pre toto) sme sa rozhodli pre počin, ktorý sa volá „Čo ženy chcú?“ a týmto vás srdečne prizývam.
V jednote je sila a komu sa nelení, tomu nestrihnú preventívne do hrádze! ;-)
