Bola som na seba hrdá. Veď nielenže som sa stala prvomatkou, ale ešte sa mi popri tom podarilo nenechať sa celkom zmangľovať slovenským zdravotníckym systémom, pre ktorý je pôrod najmä o technickom prevedení, a "umelecký dojem" akosi ostáva zabudnutý. Znepokojená týmto zistením som si horúčkovito zostavila pôrodný plán a otŕčala som ho nemálo lekárom dúfajúc, že sa niektorý nado mnou zľutuje, pochopí a podporí moju snahu o čo najprirodzenejší pôrod podľa mojich potrieb a nie podľa potrieb štatistík, odborných usmernení a zvyklostí tej-ktorej pôrodnice. Podarilo sa. Pôrod prebehol viac-menej podľa mojich predstáv. Ale aj tak ma, ako prvorodičku – idealistku, pár veci prekvapilo, ba až dorazilo: spŕška vlažnej dezinfekcie bez výstrahy na moje lono a následná polemika, či sa ho môžem nesterilne(!) dotýkať vlastnými rukami, silný reflektor (opäť na moje lono) a výsmech mojej obavy z "vypaľovania" očí môjho novorodeniatka, "mäsiarske" gumené zástery, v ktorých nabehli lekárky ku tlačeniu, neschopnosť zdravotníkov prijať a podporiť môj aktívny prístup k vlastnému pôrodu a podobne. Totálne ma zdeptali hromadné gynekologické vyšetrenia počas vizít na šestonedelí a akou-takou satisfakciou mi bolo až verejné vyplakanie sa v otvorenom liste o rešpektovaní súkromia a dôstojnosti (ak by niekoho zaujímala aj nasledujúca malá listová prestrelka, tak čítajte o odvážnych klientkách v pôrodniciach).
Nuž, ale i tak sa mi podarilo to, čo pred takmer ôsmymi rokmi nebolo v pôrodniciach bežné. A môj manžel to s nonšalantnou ľahkosťou zabil hláškou, že mi v pôrodnici vyšli v ústrety len preto, lebo sa zdravotníci riadia pravidlom, že psychopatov treba držať v kľude a nedráždiť.
Odvtedy sa dianie v slovenských pôrodniciach zmenilo. O tom ma presvedčili skúsenosti vlastné i sprostredkované. Vidím, že veci sa hýbu (aj) dobrým smerom, síce pomaly, ale hýbu. S nadšením vítam každú správu o žene, ktorá nemá svoj pôrodný zážitok okorenený nejakými nepríjemnými či nechutnými pikoškami (trochu zľahčujem pretože často to nie sú len pikošky, ale i vážne porušenia práv pacientov, či hazard so zdravím...). No a z času na čas sa dozviem o ženách, ktoré ešte i teraz zažívajú nedôstojné hromadné vizity, ktorým pôrod vyvolali, aby sa vtesnal do diára pana doktora, ktoré preháňali pred pôrodom po chodbách s infúzmyn stojanom v jednej ruke, sáčkom na moč v druhej a popri tom na ne pokrikovali, nech si švihnú... Vtedy si poviem, že by sa možno mali ženy v pôrodnici tváriť ako psychopati, aby dostali starostlivosť, ktorá ich nebude nijako dráždiť a znekľudňovať. Alebo by slovenským rodičkám pomohlo väčšie sebavedomie a dôvera v seba samú?
Možno i pripravovaná celoslovenská konferencie Čo ženy chcú? pomôže pár ženám zdvihnúť sebavedomie a vliať im dôveru v seba samú. A slovenské pôrodníctvo spraví ďalší malý krôčik v ústrety spokojným a nezraneným ženám.
