Pre lepší obraz vás uvediem do situácie. Hovorí sa, že nikdy nemôžu byť spokojní všetci, ale v reštaurácii, kde robím, platí, zdá sa, presný opak. Biznis fičí na plné obrátky, zákazníkov stále pribúda a popri tom má Ash azda najspokojnejší a najvernejší personál. A mať verných zamestnancov je v prostredí amerických (vlastne kanadských) reštaurácií skutočne výnimkou. Ľudia prichádzajú, odchádzajú - fluktuácia kuchárov a servírok (najmä tých, čo za niečo stoja) je naozaj rozsiahla.
Ash vlastní reštauráciu Hurricane Grill asi štyri roky, čo je pri jeho veku 25 rokov dosť obdivuhodné. Ešte obdivuhodnejšie je, ako sa dokázal postaviť k celému know-how podniku. Postavil ho na spokojných zamestnancoch, ktorí sa tešia do práce a záleží im na podniku, v ktorom pracujú. Síce sa všade spomína, že verný zamestanec rovná sa verný zakazník, v praxi sa to však skor ignoruje. Ale ono to naozaj funguje...
V podaní Asha sa to deje nejako takto:
Prvého júla je v celej Kanade štátny sviatok (Canada Day), neznamená to však zatvorené obchody a reštaurácie, práve naopak. Je voľno, takže všetky podniky su doslova napratané zábavy- a utrácaniachtivými konzumentmi. Hurricane Grill je napriek tomu v ten den neprístupný. Dôvod? Celý staff sa vybral na plavbu lodou... Asi tridsať ludi (vrátane našich „reštauračných štamgastov"), celé poobedie na mori, all inclusive, bez poplatkov.
Týmto sa to však ani zďaleka nekončí. Boat cruise bola tým vrcholom pyramídy, ktorý je najviac viditeľný, ale aby sa k nemu bolo možné dopracovať, treba stavať na iných, silnejších základoch.
Ash je naozaj boss s veľkým B. Jeho kamarátsky prístup nikdy nepreváži jeho „vodcovské" povinnosti. Ked treba, je z neho rázny a všetko koordinujúci šéf, väčšinou je však ako jeden zo zamestancov. Po práci má každý nárok na jeden drink zadarmo, Ash si k nám vždy prisadne a dá nám prednosť pred „dôležitejšou" robotou.
Minule ma po príchode do roboty čakali na pultíku koláčiky, vraj ich kúpil pre všetkých, máme sa ponúknuť. Iný den okolo poludnia bola reštaurácia úplne plná, nikto zo zamestnancov nemal šancu sa naobedovať. Tak mi Ash neskor vraví: „Ty si ešte nejedla, že? Objednaj si, ja platím."
Piatky bývajú väčšinou poriadne nabité. Kolotoč sa začne od piatej poobede a trvá minimálne do polnoci. Asi v máloktorej reštaurácii by ti po rušnom dni šéf (a ďalší dvaja ľudia) povedali: „Thank you for your hard work, you did a good job today!" A asi v máloktorom podniku by šéfkuchár po nabitom dni pripravil pre zamestnancov dezert ako poďakovanie za prácu. Ďalsia vec, nad ktorou som krútila hlavou (najskôr neveriacky, potom so zamyslením a tak trochu aj uznaním) boli „frťany" pre kuchárov - pravidelná odmena po rušnej piatkovej šichte. Iróniou je, že sa to dialo ešte v rámci nej... Názory na to môžu byť rôzne. Osobne som to nikdy neocenila, zvyšok nášho reštauračného osadenstva však očividne áno.
Nejde tu však len o to, dať zamestnancom akúsi volnosť. Ashovi sa podarilo vytvoriť priateľskú atmosféru, kde sa s radosťou pracuje. A tým si dokázal vybudovať klientelu prakticky na vlastných zamestnancoch.
