„Á, mladá slečna v modrom... Ako pekne ste sa na mňa usmiali, vy ste dnes prvá, čo ma takto potešila. Máte už osemnásť rokov? Áno? Čo vám doma dávajú do jedla, keď vyzeráte tak mlado? To by ste mali dať aj mne, haha... Používate takú tú malú zvoniacu vec?“ Predsa len je to umenie stihnúť za osem sekúnd takmer päťdesiat slov.
Asi som nebola jediná, ktorej boli adresované tieto alebo podobné vety. Aj tak ma úvodný monológ (tváriaci sa ako dialóg) zákazkychtivej slečny prekvapil. V teórii osobného predaja sa tomu vraví nadviazanie kontaktu. Obchodník si tu zmapuje prvotné preferencie, stav a ochotu zákazníka. Tá moja bola očividne vysoká. A vlastne sa ani nečudujem. Nie každý oslovený dokáže stáť na mieste tak, aby predajca nemusel nasledovať jeho nervózne kroky a cestovať s ním po pešej zóne. Ja som zastavila a ešte som sa aj pousmiala. A to z prozaického dôvodu, ktorý som sa snažila zahrať do autu – totiž nebola som si istá, či sa mi neprihovára nejaká stará známa zabudnutá a keďže sa za mnou ohromne priateľsky rozbehla, na prvých pár sekúnd som sa tvárila aspoň tak vľúdne ako ona. Zostala som však, aj keď som zistila, o čo ide. Hlavným dôvodom je v tomto, ako aj v iných prípadoch, odborná stránka. Tak trochu si analyzujem, ako vyzerá tento nástroj marketingovej komunikácie, ktorú študujem, v reálnom výkone povolania. A vždy ma to pobaví.
Ešte vďačnejší typ som na prieskumy a ankety. Kým obchodníci odo mňa nemôžu očakávať, že im dopomôžem k naplneniu ich hlavnej úlohy finančného rázu, anketári majú spätnú väzbu zaručenú. Okrem prvého spomenutého dôvodu sa tu pridáva aj ďalší. Neviem totiž povedať nie, ak cítim, že druhého to sklame. A kto môže byť pri svojej práci sklamaný viac ako človek, ktorý je platený za to, že je v tri štvrtine prípadov odmietnutý? Je to síce hlúpy dôvod, ale stále sa pristihnem pri tom, že sa ním nevedome riadim. Inak by som asi nedokázala zostať na telefónnej linke rovných dvadsať minút pri počúvaní a hodnotení obľúbenosti rádiových hitov. Alebo odpovedaní na otázky ohľadom technologického zabezpečenia našej domácnosti, ktoré je asi to najmenej, čo by ma mohlo v živote fascinovať. „Mladá slečna nevideli sme sa už niekedy? Nie? Na takej párty v piatok večer. No nevadí... Používate takú tú malú zvoniacu...“ Druhýkrát som už vedela, o čo tu pôjde. Dôvod na úsmev bol v tomto prípade iný. Rozmýšľala som, ako dotyčného mladíka s obchodným duchom čo najlepšie a najprekvapivejšie odbiť. Podarilo sa mi to, a tak ma nechal ísť. Osobný predaj musí predsa fungovať z oboch strán.
