Starí a čudní - tak nejako zvykneme častovať osoby sediace v čakárniach, cestujúce v MHD alebo stojace v radoch na pokladne v supermarketoch. Na ich adresu putujú z úst (a myslí) okolia charakteristiky, ktoré si našťastie (na svoje šťastie) nestihnú uvedomiť. „Divní, senilní, popletení, utáraní a otravní“ sú z nášho pohľadu všetci tí, ktorí spravia jednoduchú vec – prihovoria sa nám.
Čo je také neobyčajné na tom, keď sa nás babička pred ambulanciou spýta na prítomnosť lekára a potom pokračuje krátkou konverzáciou? Je nám nepríjemné, že sa s nami podelí o svoju bolesť kĺbov alebo že sa posťažuje na krátke ordinačné hodiny? No a? Častokrát sa jej bojíme odpovedať nasledovaní nepríjemným pocitom, že by rozhovor mohol pokračovať. A čo by sa stalo keby aj?
Treba uznať, že na verejných miestach sa človek zvykne stretnúť s kadejakými čudákmi, ktorých je potom problém sa zbaviť. A možno aj z toho pramení naša neochota porozprávať sa s neznámym. Ale aj od takého čudáka je zaujímavé niečo sa dozvedieť. Mne jeden konkrétny raz po študentskej omši vyrozprával, ako rád tam chodí a že sú tam super ľudia. Podiskutovali sme si, potešila som sa ja, potešil sa on a rozišli sme sa s pekným pocitom.
Starší ľudia sú trochu iná kapitola. Nie sú až natoľko vytrvalí v konverzáciách, a keďže ich snaha verbálne sa realizovať je medzi mladými notoricky známa, sú odbíjaní najnepríjemnejším spôsobom – ignoráciou. Deduškova otázka na presný čas síce bude zodpovedaná, avšak jeho snaha pokračovať napríklad o počasí zostane bez odozvy.
Nedávno som spolu s maminou čakala na autobusovej zastávke. Unavené po dlhom kráčaní po meste sme nemali náladu na rozhovory. Pristúpil k nám postarší pán. „Dúfam, že to nebude dlhé a otravné,“ nerada pripúšťam, že som to bola práve ja, ktorá som si pomyslela túto vetu. Začal trochu nezvyčajne, pokračoval ešte prekvapivejšie: „Môžem sa vám nachvíľu prihovoriť? Veľmi sa mi páči, že ste také prirodzené, že si nedávate na hlavu kadečo. Teraz je to taká móda, že mladé dievčatá sa zafarbia do všelijakých odtieňov a vyzerajú ako papagáje. Vy vyzeráte veľmi pekne, keď ste prirodzené. Držte sa aj naďalej.“ Pozreli sme sa na seba, usmiali sa a zostali ticho. Ako na to môže človek reagovať? Smiať sme sa na pánovi neodvážili, vlastne ani nebol dôvod, stručné poďakovanie sa síce objavilo, ale chcelo by to niečo viac. O dvojminútovom okamihu zo zástavky rozmýšľam už pár týždňov.
Potešiť niekoho je také banálne. Jednoduché vymyslieť, náročné urobiť. A dokonca sa potešeniu z pár slov pravidelne vyhýbame. Dôsledky sú pritom len ťažko napodobiteľné a nahraditeľné – dobrý pocit a nálada na celý deň.
