Ľudstvovynašlo veľmi veľa vynálezov, ale žiadny z nich nedokáže zastaviť plynúcia neúprosný čas. Herečky sa snažia zakryť stopy času rôznymi plastickýmioperáciami, vedci sa snažia zase urýchliť čas a pomôcť napríklad zeleninerýchlejšie vyrásť. Aký paradox! Rýchlosť a na druhej strane pokuso pomalšie „časovanie“. čas, konštantná veličina, ktorá sa dá zmerať, prepočítať,ale nie zastaviť.
Je rozdiel, či čakáme22 dní napríklad na Vianoce, na vysvedčenie, na narodeninový deň alebo na smrť.
22 dní do Vianoc sastrašne vlečie, začína padať sneh, vyťahujeme lyže, zapaľujeme postupneadventné sviečky na venci. Začíname sa tešiť na Vianoce a chcem, až toplynie rýchlo...a ono to plynie rýchlo, nestačíme si ani vychutnať ten pokoj,tú mrazivú zimu, padajúce vločky, stavanie snehuliakov. A potom príduVianoce, po 22 dňoch sa dočkáme darčekov, štedrej večere. Rozbalíme icha zase na niečo čakáme, možno znova 22 dní, možno nie.
Rozmýšľam nad tým, čoby som všetko ešte chcela prežiť, keby som vedela, že mi ostáva už len 22 dníživota. Zrejme by som si zbalila kufor a šla by som do Paríža, pozrieť siajfelovku, ale predtým by som sa zastavila v Strečne, pozrela si zrúcaninyhradu. Je veľa miest, kde som ešte nebola a ktoré by som chcela vidieť.Napríklad tie katakomby, čo sú v Žiline pod Mariánskym námestím. Akopríprava na posmrtný život by to mohlo byť zaujímavé. Veď telo človeka tiežvlastne vložia do takej pseudokatakomby. Takže keby som videla tie priestory,vedela by som, do čoho idem.
Koľko vecí je ešte nasvete, ktoré som nevyskúšala. Nejedla som nikdy tie morské príšery, anijaponské suši. Ako to asi chutí? Možno tie morské príšery chutia ako voda, keďv nej celý život žijú.
