Jerguš, 35 ročný, ktorý väčšinu svojho času strávil doma v Levoči bol veľmi zvedavý na priateľa Dušana a jeho zážitky z hlavného mesta. Nevideli sa približne 16 rokov, vlastne od doby, kedy opustili strednú školu. Jerguš bol taký trošku zasnený a jednoduchý idealista. K životu nepotreboval veľa peňazí. Dôležitá bola pre neho jeho partnerka Irena s ktorou sa poznali už základnej školy. Dnes už žijú ako manželia dobré 4 roky a majú spolu dve krásne dcéry, Johanku a Elišku. Jergušova žena Irena pracovala dlhú dobu ako krajčírka, ale potom prišla o prácu, tak ju napokon zamestnali ako pokladníčku v potravinách. Jerguš pracoval ako drevorezbár v jednej malej dielni u svojho strýka.
Dušan. Vždy slušne upravený, z rodiny, ktorá nemala extra silné zázemie odišiel do Bratislavy za vysokou školou a šťastím hneď po strednej škole.
Námestie Majstra Pavla zívalo rannou prázdnotou. Sem tam sa mihli uličkami nejaké tie rómske skupiny deti ale inak nikde nikoho. Dušan pozeral na hodinky a po okolí. Po chvíle v diaľke zazrel jemne prihrbene kráčajúcu postavu držiacu igelitovú tašku a smerujúcu k nemu. Bol to Jerguš. Obom sa na tvárach objavil úsmev. Začali na seba kričať svoje mená. Boli parádni, ako deti. Priateľsky sa zvítali a objali. Potom sa pomaly vybrali uličkami smerom k lúke. Dušan mal batoh. V ňom mal deku, fľašku kvalitného vína a nejakú tú maličkosť pod zub.
Ako sa tak všetky tieto veci hemžili pri jeho chôdzi v batohu, tak sa miešali jeho myšlienky v jeho hlave. Po dlhej dobe cítil pocit uvoľnenia. Pocit bez povinnosti, pocit bez úzkosti z mobilného telefónu či časovej tiesne. Cítil sa na moment bezstarostne.
Jerguš bol ako vždy plný elánu, radosti zo života. Ako tak spolu kráčali, tak sa rozprávali prevažne o tom, kto čo momentálne robí. Jerguš sa chválil stále. Stále vyťahoval humorné historky z práce, či z rodiny. Dušan poväčšine počúval. Po chvíľke sa Dušan zastavil a povedal Jergušovi, že na danom mieste si urobia menší piknik. Dušan rozložil deku a začal vyťahovať z batoha víno, chlieb, slaninku, cibuľku a iné dobroty. Keď to Jerguš uvidel, tak sa natiahol do svojej igelitovej tašky a vytiahol zabalené kúsky domácej tlačenky a pár domácich klobások.
Slnko bolo na oblohe stále jasné a Jerguš mal dlho na jazyku nevyslovené otázky ako oblaky, ktoré sa zbierajú do mračien a tvoria dážď, a tak začal:„Duško, priateľko môj, ako ty tam v tej Bratislávke žiješ? Hovor mi ty veľa, chcem ja vedieť, či tam dobre tak jak doma." Dušan sa zrazu s nejakým divným zvykom diplomacie pozrel s netypickým úsmevom na Jerguša a povedal: „Nuž dobre Jerguš, dobre sa tam mám. Zarábam dobre. Zobral som si na hypotéku byt a mám aj pekné auto. A ešte jednu vec Ti musím povedať, chodím často do zahraničia, do rakúska. Majú tam super obchodné centrá, niekedy by som Vás tam mohol aj s Irenkou a deťmi zobrať na nákupy, čo povieš?"
Jerguš sa pozrel na Dušana a so smiechom povedal: „Duško môj, ale veď to nemusíme ani do rakúska chodiť, tuto zbehneme s Irenkou do textilu a máme nakúpené. Minule nás zobral svokor ta do Popradu a bolo vynikajúco. Uvideli sme kus sveta a bolo dobre. Aj tak nás spolu s Irenkou a malou Johankou a Eliškou zaujímali Tatry, bo dlho sme tam neboli. Ty si bol kedy v Tatrách Dušanko?". Na Dušanovej tvári sa začali črtať vrásky pretreté špeciálnym krémom pripomínajúcim tmavú pleť po opaľovaní na slnku. Jeho ústa chvíľu váhali, no sebavedomie vitamínového B-komplexu sa prebudilo a Dušanove ústa sa rozrozprávali: „Minulý rok Jerguš! Minulý rok sme tam boli z firmy. Mali sme tam firemnú akciu, vieš ako bolo super. Hrala nám tam živá kapela a pili sme až do rána, to si tam mal byť!". Jerguš sa pozrel na Dušana a začal sa rehotať. Potom sa mu opäť pozrel do zneistenej tváre plnej neistoty a povedal: „Dušanko môj, ale ja som myslel na horách, na chatách, na turistike, v prírode a nie na nejakom drahom hotely, rozumieš ma?".
Dušan nechápal, no jeho pocity aj áno. Nevedel, ako má zrazu reagovať. Nevedel, čo má Jergušovi na tie všetky otázky vlastne povedať. Nikto iný sa ho na takéto otázky predtým nepýtal, skôr naopak, každý ho za jeho životný štýl skôr obdivoval. Mnohí s ním boli v rakúsku na nákupoch, lyžovačkách, či na kultúre. Mnohí s ním chodili do drahých bratislavských podnikov, či reštaurácií zapíjať, meniny, narodeniny, či firemné úspechy. Zrazu práve tu a teraz, s Jergušom na deke niekde na lúke pri Levoči sa mu začal meniť myšlienkový a hodnotový svet. „Poviem mu, že je drzý alebo, že ma nechápe?", povedal si Dušan. Váhal, z práce vedel, že musí zniesť tlak a keď má problém, tak v podstate nejde o problém ale výzvu a výzva je predsa to, čo musí 100% zvládnuť a za týmto zvládnutím stojí automatický úspech a kde je úspech, tam je aj sláva a kde je sláva tam sú aj peniaze a kde sú peniaze, tam je aj muzika a kde je muzika, tam je aj zábava a kde je zábava, tam mu je dobre, pretože môže vypnúť a byť na moment opäť zabudnutý a sám v sebe prirodzene stratený a schovaný pred samým sebou a svetom okolo neho.
A tak sa Dušan nadýchol a pokračoval v odpovedi na Jergušovu otázku: „Jeruško, dlho som Ti veru v Tatrách takto nebol. Chodíme ti tam len na tie akcie po hoteloch a z hôr nikdy nič ani nemáme. Sem-tam vyjdeme spolu s našimi obchodnými partnermi lanovkou na dáky ten kopec, chvíľu tam pobudneme, prípadne dáme si pivo a ideme späť dole.". V Jergušových očiach žiarila radosť. Tešil sa, no Dušan vnútorne cítil nejaké zvláštne sklamanie, ktoré nevedel popísať. Ako tak spolu jedli a popíjali to lahodné víno, tak sa v Dušanovi začali lámať isté slamené zátarasy, ktoré ho zužovali. Tu sa ho Jerguš opýtal: „Ty Dušanko a máš ty už nejakú tu frajerku, či nebodaj manželku a deti?". Dušan, v jemne pripitom stave chytil Jerguša rukou okolo ramien a druhou rukou mu začal ukazovať na oblohu so slovami: „Pozri sa priateľku na tú oblohu, vidíš tam ten nevinný obláčik? Dobre si ho pozri, dobre si ho všímaj, pozri sa, ako sa po chvíli rozpadne. Vidíš!". Po chvíli sa oblak rozložil a zmizol. Potom Dušan pokračoval: „Tak Jerguš a teraz pozri na tamtie malé obláčiky čo sú pri sebe, vidíš ich?! Pozri ako sa zlučujú a dávajú dokopy." Oblaky sa spojili vo väčší oblak a pri tomto momente to uzavrel Dušan slovami: „Jerguš, priateľ môj, so ženami žijem ako s tými oblakmi. Raz mi príde nejaká do cesty a skôr ako ju spoznám sa mi spred očí vytratí a zmizne, ale inokedy, keď už príde jedna, príde ich aj ďaleko viacej a potom neviem ktorá je tá pravá. No nie je to úžasný život Jerguško, čo mi na to povieš kamarát môj?". Jerguš sa v tejto chvíli už moc neusmieval, skôr pokrútil jemne hlavou a otočil sa na Dušana so vetami: „Joj Dušan, neviem, či volíš dobre. Ja už na oblohu pozerám, keď púšťam s deťmi šarkanov alebo, keď ideme na hory a šliapeme do kopcov. Nerozumiem Ti v tomto, nerozumiem.". Dušan sa pustil Jergušových ramien a natiahol sa po ďalšej fľaške vína. Jerguš sa zrazu svojím sedliackym rozumom začal pozastavovať nad životom, ktorý žije Dušan. Zrazu sa mu začal rozplývať celá jeho naivná predstava o tom, aký môže byť krásny Dušanov úspešný svet a koľko mu môže toho o ňom povedať. Zrazu pocítil Jerguš v sebe určité prázdno, ktoré bolo v Dušanových slovách a vetách. Ničím zaujímavým ho neprekvapil a nezaujal, jedine snáď len tým najdôležitejším a to stretnutím sa s bývalým veľmi dobrým priateľom. To si Jerguš veľmi váži. Dušan si otvoril sám fľašu a bez ponúknutia pil dúšok za dúškom. Jerguš sa na neho pozeral a nechápal. Zrazu mu chytil fľašu a vytrhol mu ju. „Čo blázniš Jerguš, vráť mi ju!", prehovoril Dušan. Jerguš sa prekvapene pozrel a povedal: „Dušan, blázniš, veď si vypil takmer trištvrte fľaše!". Dušan sa zaprel o ruky, dal sa do predklonu a snažil sa postaviť. Nakoniec sa mu to aj na moment podarilo a zahlásil: „Kto je tu k.... manažér?! Kto, ja alebo ty?! Kto je tu Ing.?! Ja alebo ty?! A napokon, kto je tu riaditeľ, ja alebo ty?!". Jerguš nechápal. Sedel pod tackajúcim sa Dušanom a pozeral so slzami v očiach do jeho tváre so slovami: „Dušan, priateľu môj, si ty normálny? Si ty pri vedomí, či si už všetok rozum potratil?!". Dušan pocítil jemný vetrík, zavrel oči a zrazu sa prebral po tvrdom páde na zem. Chytil sa za hlavu a začal nadávať. Po chvíli sa posadil a držal si rukami hlavu, akoby mu mala každú chvíľu odpadnúť. Potom sa pozrel na Jerguša a povedal: „Prepáč priateľu, prepáč mi to, ako sa správam, ale už to absolútne nezvládam. Nezvládam sám seba, svoje komplexy, ktoré mám a život, ktorý žijem. Žijem v utópii veľkomesta, ako vtáča bez domova v zlatej klietke. Nemám priateľov, nemám v nikom dôveru a dokonca už sám v sebe ju dlhé roky neviem nájsť. Celé tie roky tápem vo vzťahoch. Pojem láska mi zanikol, ako som sa rozišiel s Elenou na strednej. Odvtedy len prežívam. Nemám nikoho. Od istej doby prežívam len na základe toho, že mám dlhy a navonok to nedávam najavo. Hrám hru bez konca s dúfaním, že raz vyhrám, pritom už dávno viem, že som prehral. Nezvládol som svoje potreby a tak mi prerástli cez hlavu na úkor skutočných hodnôt, ktoré pociťujem, že máš napríklad ty. Mnoho žien som získal len cez to, že mám byt, že mám auto, dobré postavenie a akože zázemie. Ako náhle zistili, že mám aj problémy, tak ma opustili a zostal som sám a dlho som nechcel vidieť skutočné dôvody mojich priateľstiev a lások. Dlho v sebe potláčam tieto skúsenosti a hovorím si, že za tie prachy to stojí, ešte to tak vydržím pár rokov a bude to inak. No čím ďalej tak žijem, zisťujem, že sa môj život vôbec nezmenil. Stále len prežívam ako taký otrok bez pána a cieľa. Keby nebolo obchodných centier, fitnes centier a občas kultúry, ktorú síce nemusím, tak neviem ako v tom meste prežijem ale filter je filter. Už dva roky navštevujem psychologičku. Radí mi, no na druhej strane ma to aj stojí peniaze, ale tu si tiež hovorím, že ide predsa o moje zdravie, tak do toho investujem. A to som sa Ti nepochválil, že mám za sebou úspešne ukončený rozvod. Och, ani nevieš Jerguš, ako rád by som s tebou menil." Dušan prelomil vlny. Poodhalil svoje skryté komplexy v plnej kráse. Jerguš práve dojedal tlačenku a miestami si namiesto chleba zahryzol do prstov. Bol šokovaný danými skutočnosťami zo života Dušana. Nakoniec si však povedal, že predsa nemôže nechať kamaráta v problémoch a tak mu povedal: „Dušan, neviem ako sa mám zachovať, no pokúsim sa Ti pomôcť ako priateľ. Nehádž flintu do žita. Život ešte nekončí a môžeš to zmeniť. Nikdy nie je neskoro na to, aby si našiel sám seba a to, čo ťa skutočne drží pri živote. Asi máš veľa možností z ktorých si môžeš vybrať a to Ti robí v živote problém. Skús sa pozastaviť. Skús sa vrátiť do detských čias a byť na chvíľu dieťaťom. Ak to nevieš, nebol si nikdy zamilovaný a chýba Ti niekto blízky s kým by si ten pocit precítil. Pokús sa o to, pokús sa to nájsť. Nehľadaj to len v spoločnosti ľudí z práce, či medzi tými, ktorým ide len o tvoje peniaze a tvoj úspech, či tvoje postavenie. Postav sa a buď taký aký si, nie aký sú oni. A bojíš sa, že zlyháš a neuspeješ, pretože budeš mať svoj názor? Omyl priateľu omyl, možno ešte mnohým pomôžeš a zmeníš nie len seba ale aj svoje okolie. Ale dokážeš to, dokážeš to ešte navrátiť a byť človekom a nie strojom?". Dušan zostal ako zmrazený, pritom vonku bolo okolo tridsať stupňov. Rukou si pretieral studený pot na čele a tvári. Potom sa pousmial na Jerguša a povedal: „Ďakujem Ti priateľu. Začínam mať pocit, že som vytriezvel i keď cítim v sebe alkohol. Nechcem zajtra vstať a byť ako vždy, akože s čistou hlavou a s tou starou známou maskou, ktorú tak dôverne nosím a zakrývam ňou moje skutočné pocity, ktoré tak dlho v sebe potláčam. Mám nápad. Dlho som nevidel Irenku a tvoje deti. Dohodnime sa, že zajtra, stoj čo stoj ma prídete pozrieť a pôjdeme sa ešte raz spolu prejsť. Zoberiem aj psa Mateusa, čo ty na to priateľu?". Jerguš sa usmial a tak ako na námestí, keď sa zvítal s Dušanom, tak aj teraz ho priateľsky objal a dodal: „Chýbal si mi Dušan, veľmi. Zajtra ťa rád uvítam u nás doma na obed, a potom môžeme ísť von. Irenka a deti sa určite budú na teba tešiť. Veľa som im o tebe hovoril a o tom, čo sme spolu počas detstva a puberty prežili. Vtedy som si mnohokrát uvedomil, aký som hrdý na to, že sa mám s kým podeliť a stále aj deliť o svoj život, svoje poznatky a skúsenosti.".
Dušan sa len tíško usmial a so slzami v očiach poďakoval Jergušovi za piknik. Potom spoločne upratali deku, jedlo, pozbierali po sebe odpad a zmizli poľnou cestičkou vedúcou z lúky späť do tajomných uličiek Levoče.
