Kráčam pomaly ku kopcu, ktorý sa majestátne týči predo mnou. Nohy sa mi zabárajú hlboko do snehu. Chladný vietor sa dotýka mojej tváre a jeho vánok sa mi zarezáva do kože ako ľadoborec boriaci sa zamrznutým baltským morom. Na obzore vidím lúče slnka. Premýšľam nad láskou, ktorou som pohltený. Je zvláštna. Nikdy toho veľa nenahovorí no napriek tomu cítim, že mi toľko toho dáva, že som v nej stratený a bez slov. Jej abstraktnosť, ktorou ma vždy moce ma priviedla sem ku hore a jej vrcholu, ktorý je mojim cieľom.
Stopy, ktoré som v úvode zahliadol nemiznú. Pozerám okolo seba a v diaľke vidím dvoch mladých ľudí ako stúpajú na vrchol hory z mojich snov. Sú tak v jednej tretine. Zatváram oči, aby som sa vyhol záveju ktorý ma postretol. Otváram svoje zimou a chladom srdca unavené oči a ponáram sa do hĺbok príbehu tých dvoch ľudí kráčajúcich smerom k vrcholkom.
„Poď už Viliam, je to len kúsok.", prehovorila mladá žena s menom Ema k mladíkovi podávajúc mu ruku. Vyzeral dosť unavene. Jeho oči mi pripomínali jasné a číre more modrej až jemne tyrkysovej farby. Ema sa na neho pozrela a podávala mu opäť svoju skrehnutú ruku. So smútkom vymierajúceho druhu tigrov sa pozrel na Emu a povedal:„Láska, počkaj prosím chvíľu, nevládzem.". Ema si prisadla k nemu na zem a pokračovala: „Viliam, mali by sme sa poponáhľať. Ľudia tam dole nám predsa povedali, že na vrchole tej hory nás čaká šťastie.". Viliam poprosil Emu o dúšok vody. Ema bez váhania vytiahla fľašku s vodou, ktorú nabrali cestou dole pri studničke, na ktorú som ja, ako autor príbehu pozabudol. Viliam sa napil a odvetil Eme: „Myslíš, že nás skutočne to šťastie čaká tam hore na vrchole, poblíž horizontu?". Ema sa trošku vyľakane pozrela na Viliama v obavách predstáv o ich spoločnej budúcnosti mu povedala: „Viliam, ale veď čo nám iné zostáva, snáď nechceš na veky žiť v tom všetkom napätí, ktoré sme si tam dole v spoločnosti medzi ľuďmi odžili. Och, spomeň si prosím na tie večné nočné múry, ktoré nás tam postretli, všetky tie sklamania. Pripadám si, že nie len tigre sú vážne ohrozeným druhom na Zemi.". Viliam v tom začal lapať dych. Hneď sa chytil za hruď. Ema sa vystrašene na neho pozrela. Viliam sa jej pozrel do očí a pokračoval s nádychom v dialógu: „Ema, viem o tom všetkom. Zamyslela si sa však nad tým, že práve ľudia nám povedali o šťastí, ktoré máme spolu nájsť tam hore na vrchole hory? Nezdá sa Ti divné, že nám to mnohí vravia, no nik z nich pritom tak neučinil? Zdá sa mi to ako pasca.". Ema objala svoju životnú lásku a začala mu ticho šepkať do ucha: „Láska, ľudia sú rôzni, ale predsa nie sú len všetci zlí a nemyslím, že by nám niekto chcel ublížiť alebo žeby nám našu lásku niekto neprial."
Nepriať lásku? Zvláštne. Zamyslel som sa na moment a zhlboka som sa nadýchol aj ja. Pri pohľade na kopec a tých dvoch mladých som pocítil, že som sa dlho nehýbal a tak som pokračoval opäť v ceste. „Aké šťastie, že som si zobral palice.", povedal som si a spokojne som sa zabáral do bielych snehových nánosov. Premýšľam nad tým príbehom, ktorý som otvoril. S každým krokom stúpania cítim čím ďalej väčšiu námahu. V diaľke mi kýva v jemne poletujúcom snehu únava. Usmieva sa na mňa a teší sa, že sa pri nej na pár minút stavím. Ja však pritom všetkom premýšľam stále nad tým príbehom Viliama a Emy. Boli tak krásni. A tá ruka, ako mu ju s nádejou, vytrvalosťou, silou a láskou podávala. Úchvatné, skoro ako americký naivný film alebo žeby tá v ľuďoch známa a potláčaná prirodzenosť? Či skôr preskočím tú romantiku a prejdem k ich priateľom a známym, ktorí napokon poradili aj mne tento zmyselný možno končiaci nezmysel? Vyliezť hore a nájsť šťastie, o ktorom sa tak dobre hovorí no o to ťažšie sa reálne žije?
Otázky blúdiace mužovou hlavou sa vynárali stále viac a viac. Netrpezlivo čakajúca únava sa napokon dočkala. Muž zastavil pri jednom so stromov a začal si rozkladať svoj malý stan. Keď ho dostaval, schoval sa dnu spolu s nedočkavou únavou a v písmenkách tvoriacich tieto slová a vety tohto príbehu sa zatiahla tmavá opona. Nezastavil som sa, pretože som chcel vedieť ako to celé dopadne. Potichu som sa im vkradol do stanu. Nevidela ma.
Muž si pripravoval čaj. Bol to zelený čaj. Únava si spala utiahnutá v zákutí stanu. Bolo jej dobre. Vyzerala ako taký malý psík, ktorý má za sebou celodennú prechádzku. Ako si muž pripravil čaj, nachystal si spacák, aby sa pripravil na prichádzajúcu noc. Zrazu však započul v diaľave výkrik. Rýchlo vybehol von pred stan, aby zistil, čo sa deje. Slnko ešte stále svietilo na oblohe. Prvé, čo ho napadlo bolo sa pozrieť smerom, ktorým videl kráčať Viliama a Emu. Zazrel ich. Tento krát však bola unavená Ema. Muž zrakom sokola začal pozorne sledovať ďalší dej tohto príbehu.
„Nie, už ďalej nepôjdem!", kričala šialene Ema. Viliam kráčajúc niekoľko metrov pred ňou v tichu zastavil. Otočil sa, pozrel sa so slovami na unavenú Emu: „Prečo práve teraz? Nevravel som Ti to predsa už dávno? Teraz to chceš láska moja jediná vzdať? V tomto najhoršom úseku, ktorý máme pred sebou? Chceš sa jednoducho otočiť, odísť a vrátiť sa späť?". Ema sa rozplakala.
Vody morí sú slané. Ľadoborce boriace sa stále vznikajúcimi a zanikajúcimi ľadmi si robia cestu ku svojím cieľovým prístavom.
Muž stojaci a pozorujúci Viliama a Emu pocítil súcit. Jeho oči zaliali slzy. Nemohol ich zavrieť, ako to urobil pri snehovom záveji a tak slzy precítil spolu so súcitom, ktorý ho postretol.
Viliam podišiel k Eme. Tá kľačala ako bezbranné dieťa. Jej tvár bola mimicky deformovaná a plná smútku, slabosti, zúfalstva a beznádeje. Viliam si ku nej kľakol. Jednou rukou ju objal okolo ramena a druhou jej ukazoval vrchol so slovami: „Neplač láska, pozri, veď je to len kúsok! Ešte polhodinka, hodinka a sme tam! Poď, stávaj, zvládneme to a budeme konečne šťastní ako nám to ľudia predpovedali!". Ema sa zhlboka nadýchla a pretierajúc si oči mu povedala: „Viliam, odveď ma prosím odtiaľto preč! Nechcem horu, nechcem šťastie, ktoré nám prajú druhí a pritom ho sami nemajú a o to naše sme ich radami skôr prišli ako sme ho získali. Ja som bola šťastná aj bez rád, stačili mi tvoje slová, dotyky a porozumenie, ktoré si mi vždy tak dával. Zašli sme zbytočne priďaleko. Utečme prosím z tejto prekliatej hory, na ktorú už kráčame roky a stále to nikam nevedie. Vypočuj ma prosím, láska.". Viliam sa pozastavil sám sebe. Postavil sa a začal sa pozerať okolo. Videl okolité hory, dole mestečká a dedinky. Na druhej strane v sedle uzrel v diaľke stojaceho muža. Otočil sa, naklonil, pozrel sa na Emu a povedal: „Láska, toto je len sen. Toto sa mi len sníva. Ja nechcem byť sám. Už nie. Vstaň prosím a poďme žiť slobodu, ktorú sme tak dlho v sebe potláčali a ja Ti opäť dám to, čo činí horizont horizontom, to, čo činí vrchol vrcholom.".
Obaja ešte chvíľu v tichu pobudli tam niekde na úpätí hory. Cítili zrazu v sebe zvláštne, abstraktné a pritom tak prirodzené pocity. Začali dýchať vesmír a zmizli. Zostali po nich len stopy na ich spomienky, ktoré sa roztopili spolu so snehom a premenili sa na vodu, ktorá sa postupne odplavila lesnými cestičkami do horských potokov.
Po mužovi s únavou a jeho stopách som nenašiel ani stan, ani stopy. Sen v riadkoch sa mi pred očami rozplynul a ja som bol zrazu bližšie k horizontu.
