Chcem sa ponoriť. Ponoriť do neznámeho priestoru v ktorom túžim bdieť. Nad otázkami a ich neznámymi odpoveďami. Pátram po nadhľade, ktorý hľadám tiež. Pocit mi našepkáva, že nie som sám. Niekde niekto iný bdie ako ja. Sme dvaja. Pocit mi hovorí, že nás je viac.
Bdieme v tichu noci. Hĺbame nad spomienkami, no i nad snami a konfrontujeme sa s každodennou realitou. Mnohé je inak. Vieme to, no napriek tomu sa pokúšame nestratiť, ale udržať si niť. Niekto iný práve takúto niť hľadá. To malé spojenie. Kúsok šťastia, vypočutia a pochopenia.
Klavírne tóny mi prerušili tok myšlienok. Tie sa mi rozkladajú na drobné kúsky myšlienok. Prichádzajú však nové. Tuším, že ku mne prichádza nová niť. Nové spojenie. Nový signál alebo znamenie?
Pocit mi pripomína, že nie som sám. V známom priestore bdiem. Otázky si zrazu nachádzajú prirodzene svoje odpovede. Vnímam istý nadhľad. Aj šepot sa utíšil. Už nebdieme. Práve snívame.
Je hlboká noc a my si kráčame po mesiaci. Pozeráme na Zem. Cítime pokoj. Sme si opäť tak blízky a pritom tak ďaleko vzdialení. Máš chuť ma precítiť a milovať. Neváham. Letíme vesmírom. Sme na moment hviezdy. Žiarime v tom všetkom a ty hovoríš: „Ešte..".
Napĺňame poznanie. Cítime vrchol... intenzita v zabudnutí narastá.
Neistý závan galaxií nás privracia späť na Zem.
Vnímame sa opäť. Ponorení do snov. Ja tu a ty tam. Nie som sám. Cítim tvoju energiu, tvoj smäd. Prichádza šepot. „Si to ty?", pýtam sa sám seba. Odpovedáš mi: „Áno som."
Si ako jemný vánok. Prebúdzaš ma do nového dňa s vychádzajúcim slnkom. Ležiac na posteli otváram oči. Cítim sa dobre. Pozerám na nočný stolík. Sviečka dohorela a moje slova si dopísala pre mňa, vždy jemná a tmou prichádzajúc zvláštna, ty naša vrodená samota vďačná.
