Boli sme nahí v ateliéry duše o ktorom spievala aj Marika Gombitová. Mala si v rukách štetec a máčala si ho stále do čiernej farby. Ja som sa pohrával s bielou. Chcel som vidieť všetko tak svetlo, tak čisto, tak jasne. Nemohol som, pretože ty si vždy všetko pretrela čiernou. A tak som musel opäť poctivo nanášať vrstvu za vrstvou tej bielej farby, aby som ti dal možnosť namaľovať iný obrázok. Nevedela si však nakresliť iný. Už sa nedalo, že vraj si nemala dostatok inšpirácie. A ja som tak chcel...
Chcel som vidieť na tom obraze bytosti ich žiariace duše, ich spoločné deti, ich spoločný dom, svet a život. Jediné, čo som však videl bola tma, ticho a chlad.
Pamätáš sa na to? Keď biele pole zaliala čierna tma, keď nádej vystriedala hmla?
Dnes viem, že sme si niečo v tom ateliéry duše zabudli. Boli to farby. Iné, ako len čierna a biela, i keď pri maľbe jingu a jangu nám dokonale postačovali. Nuž, ale maľovať nimi v živote, to bolo predsa len trošku ťažšie.
A tak siaham sám pod plátno, aby som zobral do rúk modrú a namaľoval Ti ňou krásnu oblohu na ktorú by si mi mohla namaľovať dúhu. Dúhu, ktorú sme videli spolu vo sne, keď sme ešte verili, že existujú aj iné farby.
