Môj starký je úžasný človek. Vždy má úsmev na tvári a teší sa ako malé dieťa keď ho prídeme navštíviť. Má veľmi rád spoločnosť, aj v nemocnici vždy netrpezlivo vyčkával na chodbe, kedy za ním niekto príde. Keď prišli problémy, vždy len kývol hlavou so slovami ale veď to nič nieje. Keď sme boli my, jeho vnúčence malé tak nám veľmi rád predvádzal všelijaké kúzla, vtipkoval, hral sa s nami. Keď si na ňho spomeniem tak sa mi v mysli vyjaví jeho vždy len usmiata tvár. No všetko sa zmenilo asi pred mesiacom. Ako skoro každý postarší človek aj on mal určité zdravotné problémy. Okrem nich slabšie počul a mal šedý zákal. Vybavili sa mu na oba tieto problémy operácie a tak sa na ne veľmi tešil, že počítal posledné dni do ich uskutočnenia. Nevedel sa dočkať, kedy bude lepšie počuť aj vidieť. A vtedy to prišlo, krátko pred operáciami dostal mozgovú príhodu. Našťastie sa z nej dostal, no kvôli tejto udalosti mu obe operácie zamietli a to ho položilo. Stratil nádej. Posledný krát bol v nemocnici na kontrole a keď prišiel domov, vyčerpaný si ľahol do postele a od tej chvíle už z nej nevstal. Výrazne schudol, nedokáže sa pohnúť ani rozprávať. Polohluchý, poloslepý, chromý, nemý a zničený leží celé dni vo svojej posteli a lekári mu už nedávajú nádej na život. Všetci sa o ňho staráme, no aj nás láme jeho stav, len sa snažíme nedať to pred ním najavo. Stále mu hovoríme: "Starký nevzdávaj to a veľa jedz aby si sa rýchlo vyliečil". Neprestávame veriť že sa z toho naozaj dostane a hlavne aby prestal trpieť. Nádej zomiera posledná a ja verím že ešte zočím starkého usmiatu tvár.
